Budík začal znova, dnes už asi piatykrát, zlovestne pípať.
"Prečo?" premýšľala som či si opäť neľahnem a záhadne neochoriem. Nakoniec som si túto myšlienku zatrhla a rýchlo som sa začala prezliekať z minimálnymi tepelnými stratami. dnes som chcela byť šikovná a už konečne nezmeškať autobus.
Skriňa mi toho veľa neponúkla. Podľa počasia som si teda navliekla džiny a tenký roláčik s tým že kabátik mi na to postačí. Kúpeľni som takmer prebehla. (Niekedy rozmýšľam či som naozaj dievča) Síce pri pohľade do zrkadla mi vlasy vstali dupkom (dokonale ma prekvapuje ako sa po toľkých rokoch dokážem sama seba ešte zľaknúť) A po zmierení s tým, že lepšie vyzerať nebudem zbehnem po schodoch na raňajky.
No teda raňajky. Už 15 rokov raňajkujem to isté. Teda pijem pohár kakaa. Tento zvyk ma ešte neprestal baviť aj keď tomu sama nerozumiem. Pretože čas mi neúprosne bežal nezamýšľala som sa nad ničím iným a rýchlo som ho vypila.
Moja predstava že kabátik ma ochráni pred zimou pohasla keď som spravila prvé tri kroky a zafúkal vietor. Podľa hodín som čas na návrat nemala a tak som sa zahrala na ľadového medveďa a prežila tú desať minútovú cestu na autobusku. Stihla som to načas. Autobus práve prišiel a ja som bola rada, že vonku nebudem mrznúť dlhšie.
Cesta autobusom sa mi dnes zdala nejaká krátka. Možno preto, že som sa zamyslela. Rýchlo som vystúpila a pohla sa smerom k škole. Nechcelo sa mi, ale teplo v budove ma lákalo a tak som zrýchlila.
Gymnázium. Pche, občas si pripadám ako vyvrheľ uprostred geniálnych mozgov. Ako zabudnuté steblo pšenice na poli. Nikdy som sa nezmierila s týmto prostredím.
Teraz čas pre zmenu snáď cúval, hodiny sa vliekli a ja som už nemala chuť dlhšie sedieť v lavici. Vďaka bohu odznel aj posledný zvonček a tak som sa mohla vydať na cestu domov.
Tešila som sa vôbec? Veď celý deň som prechádzala z jedného bodu do druhého, ako bábika na kľúčik. Asi som aj zabudla čo je to spontánnosť. Žila som takýmto spôsobom už koľko, tri? Štyri roky? Ako nalinkovaný rozvrh hodín v zošite.
Prešla som cez cestu a vyšlo slnko. Poznáš to, zubaté jesenné slnko ktoré jemne hreje ak práve nefúka severák. Zistila som, že autobus mi ide až o hodinu a tak som sa vybrala pešo. Aspoň budem mať čas na premýšľanie.
Rozmýšľala som práve nad tým prečo nie som šťastná, prečo mám život tak nudný, že by si nik nevšimol ak by som ho prestala žiť. Prechádzala som po moste. Autá boli jediný hluk, ktorý mi kazil ticho v hlave. Zafúkal vietor a trochu ma striaslo.
Kabát som si privinula bližšie k telu. Niečo do mňa vrazilo. Hodilo o zábradlie. Udrela som si hlavu. Zalial ma pocit tepla a posledné čo som videla boli čierne pneumatiky. Posledné čo som videla vôbec. Moja bábika na kľúčik práve dokráčala... A moja posledná myšlienka? Presne, bola to otázka, či má môj život zmysel.
Nemal...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár