Ach, kvapkanie vody z vodovodu prerušilo moje sny o tebe a tak som vstala do kúpelne. "konečne by to mohol dať opraviť" pomyslela si a pritvárala kohútik uterákom lebo rukou sa mi už šmýkal. Vrátila som sa späť do izby a rozhodla robiť niečo zmysluplné a tak som si vytiahla z tašky učebnice. Veď by sa aj patrilo o pol siedmej, nie? Pohádzala som si ich na postel a pri rozmýšľaní akú polohu tureckého sedu zvolím dnes, keďže v tej sa mi učí najlepšie, som začula tiché vibrácie. Po chvíľke som samozrejme pochopila, že je to zvonenie môjho telefónu, len škoda, že neviem kde som si ho zas pichla. "ach" polohlasne som si vzdychla a cítila som sa ako hľadač pokladu. Samozrejme namiesto vibrácií zeme, ktorá ukrýva veľké bohatstvo som hľadala tú malú ružovú škatuľku, ktorú ľudia tak jednoducho nazvali- mobil.
Konečne som ho vytiahla z pod postele, a ako sa tam dostal budem radšej rozoberať inokedy. Celá zvedavá, či si to nie náhodou ty, som dychtivo pozrela na displej a pritom stláčala to malé zelené tlačítko.
Samozrejme nasledovalo moje sklamanie. Nebol si to ty, ale moja mama. Ešte som si nezvykla na to, že ty to už nikdy byť nemôžeš. mama ufučane kričala do telefónu, že ak ju hneď neupokojím budem buď sirota, alebo jedináčik. Nedalo mi to a musela som sa pousmiať. Niekedy sama uvažujem nad tým, že mama spravila tú najväčšiu volovinu akú mohla a podviedla manžela z diablom lebo inak si existenciu takého tvrdohlavého, protivného, prešibaného a papuľnatého človiečika neviem predstaviť. A pritom má tváričku anjelika. Vzdychla som si druhýkrát a zamumlala som dobre známu vetu: "Čo zas vyviedol". Na pol ucha počúvala mamin monológ a myšlienkami bežala ďaleko od reality. No v mikrosekunde som sa musela vrátiť späť a to vďaka susedovmu autu. nie že by som mala niečo proti autám ale štartovanie toho ich je ako nočná mora. Fučí to , škrípe to a dychčí to.. Raz som to čudo dokonca chcela prihlásiť na komparz. Nie suseda, ale to ich auto, lebo také zvuky by perfektne vystihovali mučiareň. Musím, ale priznať, že teraz sa mi ten rachot hodil. Aspoň som si spomenula, že stále volám z mamou. "Upokoj sa, však on z toho možno vyrastie" a ďalej zašemotila vetu, že sa musím učiť a bla bla bla, však to poznáš. Pri skladaní som v pozadí začula detský plač, podľa čoho som usúdila, že môj milovaný braček dostal predsa len jednu výchovnú.
Ako som si druhýkrát sadala ku knihám cítila som tupú bolesť v hlave. "No super, už len toto mi chýbalo". Vedela som ,že s bolesťou hlavy sa aj tak nič nenaučím a tak som zbehla do kuchyne po pohár vody a tabletku. Môj krásny hrnček, ktorý mi kúpil Mikuláš s nápisom špina (aké výstižné nie? ) som vopchala pod prúd tečúcej vody a pozerala sa ako sa v ňom rýchlo spenila.
Vyšla som pred dvere, že si sadnem na chvíľu na lavičku pred dom a vychutnám si posledné lúče zapadajúceho slnka. Keď som sa ocitla pred dverami, spomenula som si, že je už jeseň a namiesto slnka o takomto čase ma môže ukľudniť len ten severák ktorý mi hneď prefúkol tenké tričko. Predsa som na tom vzduchu chvíľu pobudla a vychutnávala si božské ticho. Tak nie, ticho zmizlo. Nejaký človek zapískala a smiech ďalšieho sa rozliehal po širokom okolí. "Tak takto teda nie." pomyslela som si a plesla som vchodovými dverami. Čo bola samozrejme hlúposť lebo moja hlava to počula ešte stokrát silnejšie a išla mi prasknúť.
Vzdala som to. Nie život, neboj, nemám samovražedné sklony, len tento deň a to povinné učenie. Ľahla som si a pokračovala vo svojom snívaní.
Tento sen bol však iný. Nebol si tam. nezvyčajné, že? Bola som uprostred lesa. Celkom sama a bola mi zima. Keď som sa pozrela na to, čo mám oblečené, ani som sa nečudovala. V takej tenkej košieľke by mi bola zima aj uprostred leta. Zimu som prestala vnímať. Kráčala som bosá po ihličí a necítila tie malé potvorky ako mi pichajú do chodidiel. Cítila som sa ako víla. Ako Rusalka. Alebo skôr ako duch? Neviem. Približovala som sa k svetlu, ktoré vychádzalo spoza stromov. To svetlo akoby bolo na čistinke. Áno, bol to oheň. Počula som ten charakteristický praskot ohňa, ktorý som mala vždy spojený s našimi opekačkami. Tam si ešte bol môj. Tak sme ešte boli spolu a teraz? Niečo ma prebralo. "Už prišla mama." povedala som si polohlasne, skôr pre seba a zívla som si. Bolo to prvýkrát, čo ma zobudil nejaký hluk. môžno som sa mala zobudiť. Vstala som a podišla k oknu.
Premýšľala som, pre zmenu teraz o tom sne. Čo mal znamenať? Pomaly som stisla plastovú kľučku a guma, ktorá spájala dve inak nepriliehavé časti okna sa odlepila. Ticho zmizlo. Nahradila ich hudba svrčkov. Ich cvrkot akoby ma osvietil a pochopila som. Raz budem s tebou. Raz, keď tento hmotný svet zmizne spod mojich nôh, ja prídem za tebou. Ale kam? "Tam, kde je večnosť" zašepkala som a slzy sa mi skotúľali po tvári.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
Píšeš úplne perfektne. A ten koniec bol strašne smutný.