Mám také enormné množstvo otázok, že ani neviem kde mám začať. Stratila som sa vo vlastnej hlave a neviem nájsť východ. Prečo to nie je tak jednoduché ako napríklad v tých obrovských nákupných centrách kde všade blikajú zelené svetielka so šípkami alebo slovom Enter? Len preto, že som sama, bež ďalšieho davu ľudí slintajúcich po "dobrodružstve" z prázdnych peňaženiek? Ach, keby som tak mohla radšej vyprázdniť hlavu. Vytiahnuť štupeľ ako z vane a vypustiť von všetko to čo sa v nej nahromadilo.

Chcem začať od znova. Možno urobím rovnaké chyby, ale viem, že nechcem žiť ďalej. Nie že by som nemala rada život, ten predsa milujem, ako milujem toľko iných vecí... síce, milujem?

Viem milovať? Kto ma to naučil? Je to vrodené? Potom by to ale znamenalo, že je to reflex. A predsa niekedy sa stáva chyba v "stroji" a niečo chýba. nechýba mi práve pocit milovať?

Veď som o tom toľko počula. Ako dokonalá simulantka by som teda mala vedieť zahrať hlavné príznaky tohto ochorenia, nie? Milujem ten pocit, keď neviem na čom som. Ako teraz. Aj teraz simulujem? Ja neviem. Možno len hrám svoj život ako divadlo. A som herec ktorý stratil kontrolu nad svojou rolou. Pohltila ma a teraz jediné čo môžem povedať, že chcem žiť odznovu.

Prečo? Lebo chcem vedieť čo je skutočnosť. Môžeš povedať, že všetko okolo teba je realita, svet ktorý sa tebe, mne a mnohým iným vôbec nemusí páčiť. Svet ktorý je na jednu stranu krutý a zlomyseľný a na tú druhú plný lásky a porozumenia. Ale ak sme hercami, ktorý majú na tvári masky a vopred naučené role, nechcel by si vedieť ako by to vyzeralo naostro?

Len jeden deň v živote by som brala bez pretvárky. Jeden keď by som mohla k hocikomu pristúpiť spýtať sa tú najzákernejšiu otázku a on by odpovedal. Pravdivo. To slovo znie zvláštne, že pravda. Keď si vezmeš už len to, že každý z nás denno denne klame. Nezaujímal by ťa naozajstný svet bez tohto závoja?

Mňa áno. Fascinuje ma myšlienka, že človek je stroj naprogramovaný "Bohom". Simuluje aj táto možno imaginárna, možno skutočná postava? Vie žiť bez klamstva? Vmiesť krutú pravdu do očí, a pritom fungovať tak dlho? Veď už dávne príslovie znie: "Pravda niekedy bolí". Ak niečo ako Boh existuje jediné čo môžem povedať je, že obdivujem bytosť ktorá dokáže znášať bolesť z pravdy, lebo ja by som milovanej osobe tak niekedy jednoducho ublížiť nevedela.

A preto chcem zažiť aspoň jeden deň bez klamstiev. Jeden deň kedy ti všetko bude priamo vmietnuté do tváre. Obrníš sa na všetky tie situácie? Dokázal by niekto zniesť toľko informácií, bez sladkej lži?

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár