Potichu vojdem dnu. Som celý zaplavený potom a nervózny. Dýcham rýchlo a plytko. Snažím sa spomaliť dych a skryť nervozitu. Vreckovkou si utieram pot z čela, keď v tom si zrazu všimnem niečo nezvyčajné. Celé osadenstvo miestnosti si ma prezerá. Komisia, odpovedajúci, prizerajúci. Všetci na mňa vrhajú posmešné pohľady. Vedúca komisie sa už nevie zdržať smiechu. Spomenul som si, že aj vrátnička ma chcela na niečo upozorniť, no vtedy som tomu nevenoval pozornosť.
Teraz viem, že to bola chyba... Z nádoby s vodou, ktorú som niesol tieklo! A rovno na nohavice! Taká hanba... Všetci sa smejú a ja cítim ako sa červenám. Krv sa mi ženie o hlavy. Srdce mi búši ako zmyslov zbavené, keď v tom CŔŔŔŔN...
Zvoní budík. Budím sa spotený z mizerného sna. Ale bol taký živý... Srdce mi stále búši. Som zadýchaný a utieram si pot z čela do aj tak prepoteného vankúša. Pre istotu sa odkryjem a kontrolujem či som suchý. Až na to, že som celý spotený je všetko v poriadku a tak môžem kľudne vyjsť z postele aj keď viem, že nikto nie je doma.
Vyzliekam si prepotené pyžamo a obliekam si tepláky a tričko na doma. Pri spomienke na sen ma zamrazí a idem skontrolovať nádobu. Všetko v poriadku. Pre istotu ju aj otočím naopak ale všetko je v poriadku. Beriem mobil do ruky a kontrolujem, či mi neprišla správa alebo nemám zmeškaný hovor. Samozrejme nič tu nie je, veď kto by ma hľadal v nedeľu ráno. Pozriem do kalendára a až ma zamrazí, keď vidím na červeno vyfarbený pondelok.Jasne čierne na červenom čítam: "Ročníkový projekt." Dostanem taký strach, že idem znovu skontrolovať nádobu Snažím sa ju silnejšie zatvoriť, ale bezvýsledne. Drží ako prikovaná.
S pocitom uspokojenia odchádzam z izby a mierim do kuchyne. Všetci sú preč, len na stole svieti lístok od mamy: "Čau, išli sme ku starkej. V chladničke máš polievku a rybie prsty s hranolkami. Prídeme až večer. Mama." Je už skoro jedenásť. Zvony do kostola už zvonia. Umyjem sa teda a bez raňajok odchádzam.
Do kostola som trochu meškal, čo mi pripomenulo môj sen. Zase som zneistel. Skontroloval som ju dobre? Myslím na tú nádobu a nedá mi pokoja. Mohol byť ten sen predtucha? Žeby znamenie niečoho zlého? Prečo? Na zajtra mám všetko pripravené. Práca napísaná, regulátor reguluje, notebook je už týždeň na baterke takže vybitý nie je. A čo je hlavné, nádoba tesní. "Nemáš sa čoho báť!" uisťujem sa v mysli. "Bol to len zlý sen!" No aj tak mi to nedá pokoja. Odchádzam teda skôr a celú cestu domov si v mysli kontrolujem všetky veci na zajtra.
Po príchode domov ich kontrolujem ešte raz. Prečítal som si celú prácu od začiatku do konca. Znovu beriem do ruky nádobu no nikde nevidím ani kvapku. Všetko v poriadku. Už je po druhej keď končím s kontrolou. S úľavou si vydýchnem a padám na posteľ. Už mi asi šibe. To bude z toho, že som celý týždeň nespával a denne vypil liter kávy. Prebudil sa vo mne posledný kúsok zdravého rozumu, ktorý mi prikázal, aby som sa išiel najesť a trocha si oddýchol. Už ani neviem či to bol zdravý rozum alebo prázdny žalúdok...
Ledva teda vstávam z postele, aj keď telo protestuje a idem si zohriať obed. Ani mi nechutilo. Polievku som len pobabral a rybie prsty som ani nezohrial. Odporné. Tá chuť studeného jedla bez chuti. Radšej všetko odkladám späť do chladničky a idem do svojej izby. Mám stiahnutý žalúdok a nervy na prasknutie zo zajtrajšieho dňa. Znova sám seba uisťujem, že je všetko v poriadku.
Potreboval by som to počuť od niekoho iného. Zapínam teda počítač a prihlasujem sa na icq. Strašné! Nikto tu nie je. A ak aj je, nemám záujem sa s dotyčným baviť. Preto sa odhlasujem skôr než mi niekto z nich napíše. Vedľa monitora moju pozornosť upúta nádoba s vodou. Znova som ju prešiel od vrchnáka po dno, ale je v poriadku. Nikde ani kvapka.
Snažím sa racionálne uvažovať a vymyslieť riešenie pre svoj problém. Mám však takú prázdnu hlavu, že sa neviem ani sústrediť. Musí to byť jednoduché. Niečo banálne. Fľaša s vodou predsa nie je nevyriešiteľný rébus! Mám to! Veď tú vodu stačí napustiť až v škole! Pripadám si ako hlupák, že ma to nenapadlo skôr. Až sa musím zasmiať. Vodu som vylial a nádobu som vrátil na miesto. Zalial ma pocit víťazstva ale aj hladu. Išiel som sa teda najesť. Už mi aj chutilo. Všetko bolo odrazu krajšie a hlavne chutnejšie. Po dobrom jedle sa dostavila aj únava a tak som si ľahol spať.
CŔŔŔN... Rozlepil som oči. Snažil som sa rozpamätať aký je deň. Pozriem na hodinky, ktoré ukazovali desať dvadsať. A v tom mi svitlo. Ó Bože!!! To snáď nie je pravda?! Už vyše polhodiny meškám! Adrenalín mi stúpol na maximum. Srdce sa rozbúchalo a ja som začal panikáriť. Je pondelok! A meškám! No teda fakt skvele sa začína tento deň! A prečo ma rodičia nezobudili? Rýchlo som sa začal obliekať, miesto umývania zubov som si len hodil jednu mentolovú žuvačku. Ešte si asi nikto v živote neobliekol oblek tak rýchlo. Zbalil som teda notebook do vaku, ešte pár káblov a... nádoba. Včera som ju vypustil ale mal by som ju napustiť ešte doma, bude to rýchlejšie ako v škole. Už aj tak budem meškať a ešte aby čakali na moju vodu. Určite budem nervózny a budú sa mi pred nimi triasť ruky a voda sa s elektrikou veľmi nekamaráti. Rýchlo som teda zabehol do kúpeľne a o pár minút som už sedel v aute uháňajúc do školy.
Ulice už boli pomerne prázdne, takže som mohol šliapnuť na plyn. Cez niektoré križovatky som sa ani nepozrel, ale teraz som na to nemal čas. Ku škole som doletel za päť minút a s parkovaním som si tiež nerobil ťažkú hlavu. Zabral som síce dve miesta, ale teraz to nebude nikomu vadiť. Vybral som z kufra notebook, pár ďalších vecí, nádobu a už so trielil do triedy.
Bežím dlhou chodbou. Oh nie! Presne ako v mojom sne. V tomto zhone a strese sa mi zdá byť ešte dlhšia a ako normálne. Nekončí to. Stále bežím. Už som unavený. Presne ako v mojom sne. Nohy nevládzu a ruky mi už pomaly ovísaj pod váhou zariadenia, ktoré nesiem. V duchu sa modlím, aby nádoba netiekla. Prudko zabočím doľava a vybehnem po schodoch berúc pre istotu nie tri ale štyri naraz. Som na poschodí. Rýchlo bežím k prvým dverám napravo. Jemne zaklopem. Klopanie sa ozýva na prázdnej chodbe presne ako v mojom sne. Znie hlasnejšie. Napravujem si kravatu. Ešte sa trikrát stihnem zhlboka nadýchnuť kým mi jeden druhák otvorí dvere.
Už teraz si uvedomujem, čo ma čaká, keď vojdem do tejto miestnosti. Teraz som si už istý tým, že môj sen bol predpoveďou. Nevyhnem sa tomu. Mohol by som teraz odísť... Nie! Musím tomu čeliť. Musí sa tento osud dať nejako zvrátiť. Sekundy teraz plynú ako hodiny. Rýchlo sa obzerám okolo seba, no nič nevidím. Nádoba... Ešte netečie. Nič necítim.
Až teraz si uvedomujem, že ju nesiem dole hlavou. To je ono! To musí byť ten dôvod! Preto mi v mojom sne vytiekla. Rýchlo ju nemotorne obraciam, keď zrazu...
Vrchnák povolil. Musel som ho ráno zle zatvoriť. No našťastie nádoba už bola v takom uhle, že ma voda nezasiahla a obliala toho chudáka čo mi otvoril dvere.
Bolo mi ho ľúto, ale na druhej strane som bol rád, že som zvíťazil nad osudom a dokázal som ho odvrátiť. Aj keď len za cenu cudzieho nešťastia...
Vymyslený príbeh
Komentuj
Komenty k blogu
1
smolinka03
28. 1.januára 2009 09:27
fajn pribeh, normalne mi spestril nudnu hodinu informatiky
4
poznam ten pocit ked viem ze nieco je spravne ale musim to furt napravovat....uz ked si zaspal som si myslela preco len tu vodu vecer vylial? teraz to zle zavrie a obleje sa...
Napíš svoj komentár