O čom som vlastne chcel písať ani sám neviem, zabudol som to pri písaní toho inteligentne znejúceho úvodu ktorý určite nesie strašne inteligentné posolstvo, ktoré nebol schopný odhaliť ani sám autor ( čiže ja, to mal byť humor ,britský, niečo ako klop klop kto je tam atď skrátka des––-nechápeš? Nevadí. Nerieš! ). Radšej tu a teraz sľúbim, že sem už nehodím nič napísané pod vplyvom nudy, nejakej pesničky ( zbytočný sentiment, mám rád Let it be a Yoko Ono je v klipe strašne sexi ), Piva, omamných látok atď atď....
A rozhodne sem nehodím niečo čo vzniklo pod vplyvom všetkých vyššie uvedených vecí, najmä keď boli použité v jednu jedinú minútu môjho mizerable života ( čiže naraz more ). Konkrétne prišla reč na môj Ultra opus magna ktorý píšem už niekoľko rokov v tomto alebo veľmi podobnom stave. Jedná sa o dielo s ľubozvučným názvom Ja, Filomena a 6 mŕtvych šteniatok, ktoré je zapisované v šedých zákaloch – pardon závitoch – môjho jedinečného mozgu.
Ale keďže je tento blog aj zároveň posledným mojím blogom zo siete mojej povrchnosti pohŕdania konvenciami ( normálne viem čo to znamená, ale teraz z toho nechápem ) uvediem tu úrivok z môjho Ultra opus magna. Tí, ktorí si mysleli žeto už horšie nebude, sa moc mýlili. A aby som vám dokázal ako moc, tak som napísal vyššie úryvok s i namiesto y. (To čumíte čo?)
„Puffa už toho mala dosť. Hernando jej neustále behal po mysli. Aj teraz, v tejto chvíli, keď bola svojimi plnými perami skoro na dotyk od Semirovej mocnej čeľuste. Nemala na výber, musela prispôsobiť svoje chúťky tejto situácii. Pred ňou stál jej najžiarlivejší milenec. Napriek jeho výbušnej povahe, napriek neustálej žiarlivosti, ktorou ju obdarovával častejšie ako kyticami všakovakých kvetov, napriek výraznej jazve ťahajúcej sa naprieč jeho ľavým okom, aj napriek týmto nedostatkom nedokázala byť bez jeho spoločnosti tak ako pracovitá včielka nedokáže byť bez svojho večného ženícha, nádherného kvietka uprostred poľa. A tak, ako kvietok láka svoju nevestu, tak aj tá nádherná živočíšnosť a neskonale silné ramená lákali Puffu stále do náručia žiarlivého Semira. Vášeň navôkol sa dala krájať. Z ticha ich vyrušil jemný dážď, ktorý začal obmývať ich zamatové pokožky ( mimochodom, Puffa, Semir a Hernando sú mŕtve šteniatka ).
„Ach Semir“ zabrechala Puffa
„Ach Puffa,“ zaskučal Semir „vieš ako ťa milujem. Tak mi vysvetli prečo. Prečo si mi zahrabala tú kosť?“
„Chcela som ju darovať....“
„KOMU?!“ obrechol ju Semir „Tak hovor nešťastnica, ja sa tu pre teba trápim, novú haciendu nám staviam a ty takto??? Nielenže ma podvádzaš s tým prašivcom Hernandom, ale ešte aj moju kosť mu darovať chceš? Moju najlepšiu kosť priamo z KFC?“
„Nie jemu, to malo byť pre Chuana Pabla....“
„Pre tvojho brata? Ale prečo jemu chceš dať kosť?“ ( a ešte k tomu jeho, sviňa jedna )
„Vieš, on je v posteli lepší ako ty....“
Semir ostal úplne ako prikovaný. Nevedel čo má na to povedať. Už si zvykol na jej tajomného milenca, ktorý si nechal hovoriť Prašivá ľalia, aby jeho skutočná identita ostala v utajení. Ale že týmto milencom bude práve Chuan Pablo, to rozhodne nečakal.
Už chcel niečo povedať, už otváral ústa, keď v tom jedným ráznym pohybom Puffa priskočila k nemu a dala mu nádherný a vlhký bozk. Ten sa po chvíľke zmenil v menšiu milostnú predohru jazykom. Chrapy mľaskali, sliny padali na zem. A než sa prvé slnečné lúče stihli natiahnuť na východe k oblohe, bolo počuť už len tiché vzdychanie doprevádzané jemným melodickým spevom škovránkov, vítajúcich nový deň...
Ok, blogu odzvonilo, ide sa hlasovať za Miss Birdz
P.S.: Tie šteniatka boli fakt mŕtve...
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
endre-silentname
13. 9.sept. 2007 08:21
To je parádny blog.
3
a ja som si myslela ze som posahana... mrvte steniatka v pohodee :p nemam rada steniatka..
7
No a ja že ako sme sa dostali ku veľkému haluškovému psovi ..
chválim chválim vážne dobré
chválim chválim vážne dobré
Napíš svoj komentár