Sedeli sme tam hádam deň. Rozprávali sme sa . Hovorila mi o Adamovi . O jeho detstve a o tom o čom som nemala ani páru. Pýtala sa ma na moju mamu. Zistila , že je jej bývalá spolužiačka a tak by sa s ňou veľmi rada stretla. Síce moja myseľ sledovala a rozprávala sa s Renatou. /poprosila ma aby som jej tykala/ Moja druhá časť mozgu čakala ,kedy príde doktor. Počúvala som ju a jej hlas bol tak mäkký a príjemný , že som si ani nestihla uvedomiť , že sa mi chce spať. Ani som nevedela , že som zaspala na tých malých , tvrdých a nepohodlných kresielkach. Pomaly som sa prebrala. Bolo ráno. Alebo sa mi to len zdalo? Nevedela som presne , lebo na chodbe , kde sme sedeli bolo rovnaké svetlo ako ked som zaspala. Trošku som zažmurkala , lebo moje oči sa nejako nechceli prispôsobiť svetlu .Potom som uvidela mamu ako sa rozpráva S Renatou. Zistila som , že ma niekto prikryl . Renata , vyzerala omnoho pokojnejšie ako včera. Prišla som k nim. „ Ach miláčik , nechcela som ťa budiť a odnášať domov ,vedela som , že by si nešla , nehnevaj sa.“ Pozrela na mňa so psími očami. „To je f pohode , dobre si ma odhadla. A kde je? Čo sa s ním stalo?“ Renata sa ma mňa usmiala . „ Je tam“. Hodila očami do izby č. 145 . Pohla som sa akov tranze k dverám .Nadýchla som sa a stisla kľučku .Klasická izba s klasickým nevkusným nábytkom a vôňou po dezinfekcii , hostila chorého na prostej posteli . Mal zavreté oči. Sadla som si na stoličku . Pozorovala som ho. Jeho pravidelný dych. Ako sa mu dvíhala ofina ked vyfukoval vzduch ,aký bol pokojný. Ked som si to dala do súvislosti s tým ako sa bil s Tomom , ked ma niesol na rukách celú cestu a to niekoko krát tak to bolo dost velký protiklad. Vyzeral ako malé dieťa , ktoré treba chrániť. Usmiala som sa a postupne som si začala pohmkávať tú melodiu ,ktorú hral v kostole . Postupne sa mi do toho vnárali slová. Potuchu som mu šepkala .
Nevedela som , že som sa rozplakala , až do chvíle , ked unavene zdvihol ruku a zotrel mi slzu y líca. „ čo sa stalo , že pre to plačeš?“ chytila som jeho ruku. „čo bolo také dôležite , že si sa za tým hnal a skoro umrel?“ pritiahol si moju ruku k perám. Obdivovala som jeho pokoj a absolútnu vyrovnanosť. „šiel som za tebou“. Usmial sa. „“Ako si to mohol urobiť , stačilo prísť do školy a uvideli by sme sa.“ Zavrtel hlavou. „Chcel som odísť.“ „A kam prosím ťa??“ zhrozila som sa. „No..“ sklopil pohľad. Od vtedy čo sa prebral to bol prvý krát čo uhol môjmu pohľadu. Poťukala som ho po ruke. „Tak čo sa stalo?“ Pozrel do jasných ranných lúčov , ktoré dopadali z okna. „Ty. Vedel som , teda .. nevedel som to isto , ale už som neveril tomu , že by si ku mne cítila niečo.. čokoľvek.“ Odmlčal sa . Domyslela som si , že naberá odvahu. „Tak som napísal mame list. Rozhodol som sa , hádam okamžite ako som prišiel domov. Vzal som si strýkovu motorku , mame napísal list , vzal si peniaze , ktoré som si našetril a bol som pripravený odísť.“ Konečne sa ma mňa pozrel. „Ale ked som šiel okolo toho jazera. Niečo som si uvedomil. JA ťa nedokážem opustiť. A keby som to bol urobil , trýznilo by ma to. A Tak som to stočil , že sa vrátim .. NO a nakoniec som skončil tu. A počujem z tvojich úst slová , v ktoré som ani nedúfal , že vyslovíš.“ Pohladil ma po líci končekmi prstov. Bez slova som si ľahla vedľa neho. Bolo mi absolútne jedno čo bude ktokoľvek hovoriť. Bez ohľadu na to , že som bola v nemocnici a tá posteľ bola úplne úzka. Absolútne som sa nechcela presvedčiť rozumom aby som prestala robiť blbosti. Objal ma. Pritom bol naozaj úplne vyslabnutý. Stále bol silnejší ako ja. Boli sme pri sebe a boli sme spolu. Nič viac som nechcela. Len toto. Takto som si predstavovala svoju budúcnosť. Konečne šťastná. Nepotrebovala som vedieť čo bude zajtra , pozajtra ,alebo za rok. Konečne som našla svoj pokoj a stačilo mi to. Nebola som náročná. Mala som mamu , svojho otca /teda nie biologického , ale bol úplne ako on/ Otca , ktorý ma mal naozaj rád. Mohla som sa s ním baviť o čomkoľvek . Mám kamarátku , s ktorou si môžem čítať myšlienky. A našla som človeka , bez ktorého /práve som to zistila/ nemôžem žiť.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár