Každé ráno vstávam s pocitom, že zas musím žiť. Nasilu. Myslím, že už ale nevládzem. Pozerať sa na tie tváre, ktoré ma zabíjajú pohľadom, počúvať dokola tie isté otrepané slová vychádzajúce z úst mojich sprostých spolužiačok, dívať sa na decká, ktoré na mňa pozerajú ako keby som pre tento svet nič neznamenala. Ani neznamenám, majú pravdu.
Kde je teraz zmysel žitia? Práve keď ho najviac potrebujem. Už viac nedokážem rozdýchavať tento stereotyp, mám pocit akoby som sa dusila vlastnými myšlienkami. Nakoniec... Možno smrť nebude taká zlá voľba. Dokonca si ju niekedy predstavujem. Je ľahká, oslobodzujúca, ale stále nevidím, čo bude potom... Toho jediného sa bojím. Čo potom? A koniec koncov, nemôžem to spraviť. Mám priateľa, kamarátky, rodičov a sestry, ktoré ma potrebujú.
Bože, aká som sebecká. Jednoduchšie by bolo, keby ma niekto zabil. Alebo mám všetkých popredu upozorniť? Nie, na to som zbabelá.

Je to vôbec možné? To už snáď nie je voľba jedinca, či chce alebo nechce žiť? Mám taký pocit, že som slaboch, áno obyčajný slaboch, nedokážem sa ani zblázniť! Dobre tak trp, nezabi sa / zabi sa. Neviem čo mám robiť.

A opäť ďalšie ráno. Zobudili ma neľútostné ostré lúče slnka, ktoré mi chcú zrejme dokázať, že sú silnejšie ako ja. Dokonca aj lúče majú väčšie právo existovať.
A na čo práve myslím? Na to že som to zase nedokázala. Tak toto je môj osud. Prežívať, nie žiť. Kiež by som sa aspoň mohla zblázniť...

 Vymyslený príbeh
Komentuj

Komenty k blogu

1 
fotka
anarchylove  7. 3. 2009 00:51
wtf... taketo podobne stavy poznam...
Napíš svoj komentár