Ďakujem im, že ma nezavreli do blázninca. ( Post -stav z Coelhovej Veroniky ).
Možno preto, že som si nesiahla na život, a že o drogách nevedia.
A možno preto, že moja rebélia nebola až tak viditeľná, lebo som ju maskovala jednotkami v žiackej knižke, Visinkami, make-upom a vysokými podpätkami.
Ďakujem sebe. Lebo som sa nebála byť iná. Konám, ako cítim. Nebojím sa. Ľudí, ani dôsledkov. Nemám dôvod sa báť, dôvod neriskovať, lebo v mojom novom pre ostatných chorobnom ponímaní sveta som sa naučila milovať bolesť, smútok a žiaľ rovnako ako šťastie, uznanie a radosť.
Ľúbim.
V prvom rade seba! Lebo nie som zlý človek. Nie som až natoľko zvrátená, nemám pomýlené životné hodnoty, možno som až prinormálna na túto dobu.
Teším sa.
Z noci, z rána, z ľudí, zo slnka, aj z dažďa. Z vlastnej odvahy, ktorej mám teraz na rozdávanie, zo všetkých tých cielených náhod, ktoré sa v mojom živote vyskytujú. A najkrajšie na tom je, že ja ich už vidím. Už viem, že ich mám očakávať, že ich mám počúvať, že ich stačí odmietnuť, či prijať.
Neverím na osud. (Post - stav z Redfieldovho Celestínskeho proroctva).
Ale všetko sa deje tak, ako sa má.
Osamostatnila som sa. Odpútala. Prekonala paniku so samoty. Zmierila sa sama so sebou. Naučila som sa zbožňovať ticho a samotu. Počúvať myšlienky. Čerpať energiu.
Našla som zmysel. A bola som si istá, že potrvá pár dní, kým sa niečo skomplikuje. Bolo mi až príliš dobre. Až príliš krásne . Cítila som sa až previnilo, keď som videla problémy iných, bolo to také unfair.
A stalo sa Mňa si našiel On. Prišiel a odhodil predo mnou masku. Vonia rovnako ako Voňavý. A ukázal mi svoju samotu. V ktorej žil desaťročie. A ja možno budem samaritánom. A možno robím chybu. Ale ak niekto akútne potrebuje moju lásku, tak potom je to on. A ja mu ju dám. Naakumulovanú. Z univerza.
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
titusik
10. 10.októbra 2010 02:04
páči sa mi, že si začala svojimi ženami. A ďalšie časti tobôž. Ide z toho taká pohoda a radosť
Napíš svoj komentár