plakať, rozprávať, no aj smiať by sa chcela.
Tak jednoduchá a tak komplikovaná,
jej duša horúcim železom je okovaná.
Uväznená pred svetom putami samoty,
uväznená pred sebou, keď pohltia ju mrákoty.
Nedbá na bolesť, čo z vnútra ju porcuje,
no každému viac a viac sa odcudzuje.
Nikto nenaučil ju, ako ukázať slzy
nezáleží viac na tom, už ju to nemrzí.
Skúšala - zlyhala. Nenabrala odvahu.
Ani jej pády nikto nebral v úvahu.
Medzi všetkými známymi len jednou neznámou.
Zostali len holé plátna, bez farieb, bez rámov.
Snívala o štetcoch, čo zmenili by ten malý svet,
snívala o slovách poskladaných do prekrásnych viet.
Tieň cudzinky vzďaľujúci sa v samote,
utopené slzy v duševnej nahote.
Nebeské mraky pomaly zahalia jej tvár,
posledný slnečný lúč bol jediný dar.
Bez mašle či obalu, previazaný úsmevom,
ktorý v poslednom výchychu stráca sa s radosťou i hnevom.
Na rieku hľadí, nehybná a nemá,
už nikdy nebude mať nič z toho, čo chcela.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
andygirl
15. 5.mája 2012 12:19
krásna báseň, silné emócie ktoré hrejú tuš, občas mi chýbajú
Napíš svoj komentár