"Nolsonová, choď odniesť tento rozpis trénerovi chlapčenského mužstva ktoré dnes prišlo. Je v šatni pre učiteľov hneď vedľa šatni pre chlapcov. Slušne zaklop a počkaj za dverami, nie že sa tam vrútiš ako šialená a spravíš nám hanbu!"
"Samozrejme a čo je to za rozpis?" Opýtala som sa ani neviem prečo.
"A prečo ťa to zaujíma?!" Na chvíľu zmĺkol a potom pokračoval: "Ale aby ťa to netrápilo, je to obyčajné potvrdenie o úrazoch a tak, len mu to daj, on vie čo s tým." Prikývla som a vstala z lavičky, vydala som sa teda za ním.
Zaklopala som na dvere a čakala. Zrazu sa pootvorili a namňa sa nemo dívala skupinka chlapcov, hore bez. Vypleštila som oči a rizklepali sa mi nohy.
"Pre-pre...prepáčte..." Vykoktala som sa a zahanbene som sklopila zrak. Oni mi pred nosom zabuchli dvere a ja som myslela že omdliem. Pomýlila som sa?! Vrhla som pohľad na druhé dvere a tam bolo jasne napísané: Učiteľská šatna č.4
Ťapla som si po hlave a zaklopala na druhé dvere. Ešte raz som si prečítala nápis na štítku aby som sa uistila že klopem správne. V tom sa rozleteli dvere a v nich stal tréner, bol starý a vytrhol mi ten papier z ruky zo slovami: "Konečne! Kde si tak dlho bola?! Chodíš snáď slimačím tempom?!" Len som sa ospravdlnila a odkráčala. Chodba bola dlhá tak mi chvíľu trvalo kým som sa vrátila. Ešte som kráčala keď som v tom počula kroky, otočila som sa a stál tam chlapec. Futbalista. Pristúpil bližšie a povedal: "Ten papier, daj ho vášmu trénerovi..." Tie oči. Tie modré oči, blond vlasy a nos posypaný miernymi pehami ktoré mu neskutočne pristanú.
"Peťo!" Zrevala som naňho. On pootvoril ústa.
"Odkiaľ...odkiaľ vieš moje meno?!"
"Prepáč...asi som sa pomýlila...vieš jeden chlapec z pokecu...volá sa Peťo, veľmi sa podobáte." Vrhla som naňho ospravdlňujúci pohľad.
"Maja?" Povedal ešte viac šokovane. Rozbúchalo sa mi srdce.
"Hej, ja som Maja. Teší ma...som rada že ťa konečne...ehm...že ťa konečne spoznávam..."
"Som Peťo. Aj mňa teší! No...ehm...aká náhodička, čo ?"
"Hej, no...prečo si vtrhla do našej šatne?" Našej? Veď tá šatna patrí našej škole!
"No ja...pomýlila som si dvere...prepáčte ešte raz..." Začervenala som sa a Peťo sa usmial. Chvíľu sme sa na seba usmievali a vymienali si pohľady šťastia. No potom to prerušil čísi hlas, predpokladám že trénerov: "Peter Raden! Ihneď sa dostavte do šatne!!! O dve minúty začína zápas!"
"Už idem!" Odvetil Peťo a začervenal sa.
"No ja idem tiež...ahoj..." Zrazu ma chytil za ruku.
"Počkaj ešte...ja ehm...to čo som ti písal...ja...ehm...veď vieš že ťa..."
"PETER!!!" Peťo sa ihneď otočil a odbehol. Už ho nebolo. Aj ja som sa pobrala do telocvične. Bola som trochu sklamaná i šťastná.
V telocvični som si presadla ku Soni a zarozprávali sme sa.
"Soni, neuveríš čo sa stalo."
"Čo?...no ták, nenaťahuj ma!" Strčila do mňa prstom a pohrozila mi aby som to ihneď vyklopila. Všetko som jej vyrozprávala a ona bola najprv nadšená, no potom sklopila zrak a sklesnuto prehodila: "No a ja dnes musím zrušiť stretko..." Zrazu mi zasvietili oči a plesla som rukami.
"Mám skvelý nápad!" Soňa zdvihla zrak spojila ruky do kopy akoby sa modlila že jej to nakoniec predsa len víjde.
"Ale bude fungovať len v tom prípade, ak má počkáš, najmenej dve hodiny...pretože som po škole..." Povedala som trochu namosúrene, pretože som si spomenula na bitku s Klaudiou.
"Samozrejme! Ja počkám...ja počkám do kedy bude treba!"
"Tak teda...potom pôjdeme k vám...vezmeš si veci do nejakej tašky...tie veci na rande...no a tvojím rodičom povieme že chceš ísť ku mne, doučovať sa neminu, alebo čo...u mňa sa pripravíš a pôjdeš! Tak nezistia že si niekde bola..."
"No...ale pustia ma k tebe? Čo keď mi neuveria že chcem ísť k tebe?"
"Tak nech nás kľudne tvoj otec odvezie k nám domov a bude mať dôkaz!" Soňa ma objala a nevedela sa mi vyďakovať. Celá žiarila od radoti. Už len nech to víjde.
Neskôr bola prestávka. Hráči šli do šatní si oddýchnuť a nazbierať nové sily. Veľmi som chcela vstať a ísť za Peťom, ale nemohla som. Jednak ma nepustia vyučujúci a jednak, čo by som mu asi tak povedala? Alebo by som sa ho mohla opýtať na to, čo mi chcel povedať. A môžem sa vypýtať na záchod! Hm, Maja, dnes ti to nejak páli! Len som sa nad tým pousmiala a vstala som z lavičky.
"Kam ideš?" Opýtala sa ma Soňa.
"Na záchod." Povedala som.
"Idem s tebou."
"Nie!" Soňa sa zatvárila znepokojene.
"Čo sa deje?" Pristúpila som k nej bližišie a pošepla jej: "Idem za Peťom." Ona sa usmiala a poslala ma. Vypýtala som sa od učiteľa a vydala sa k chlapčenským šatňam. Teraz som bez váhania opäť zaklopala a čakala. Dvere sa otvorili, chlapci sa namňa dívali a teraz sa to nezaobišlo bez hlúpich komentárov tipu: "Čo tu zase chceš?", "Nenecháš nás ani vydýchnuť?", "Ja viem, sme sexi, ale preháňať to nemusíš!", "Pošli sem radšej nejaké kočky čo stoja za pohľad!" To som sa už nahnevala a zvrieskla: "Hľadám len Peťa Radena!" Zrazu nastalo trápne ticho a Peťo vyšiel s pomedzi chlapcov.
"No ehm...poď radšej na chodbu..." Chytil ma za ruku a vyviedol ma ďalej od šatne kde boli zvedavý chlapci.
"Čo chceš?"
"Chcel si mi niečo povedať...veď vieš..."
"Ahá...no hej...ide o to...že to čo som ti písal...no nie je to celkom pravda..." Áno! Presne vtedy som myslela že omdliem, zásah do srdca, ostrá bolesť...
"Ale, ale...ty si...ja som..." Habkala som.
"Nie je to tak že by som ťa nemal rád...ale málo ťa poznám..." Očervenel ako pivonka a poškrabal sa po hlave.
"Hm! Chápem! Robila som si zbytočné ilúzie...zbytočné! Myslela som že ma má niekto rád...a bola som šťastná že si to práve ty! No všetko bolo zbytočné! Mohla som si myslieť! Veď, veď, veď...ja viem som obyčajné sprosté dievča! V tvojom živote nehrám žiadnu rolu a ty ma proste nená..." Vtedy si položil svoje ruky okolo môjho krku a svoje pery priložil na tie moje. Nežne ma pobozkal.
"Ja ťa proste milujem." Zašepkal. Onemela som. Onemela! Rozplakala som sa ako malá a on ma čičíkal vo svojom náručí.
"Ale, ale...veď teraz si povedal že to nie je pravda..."
"A čo si čakala že poviem? Veď som ťa viel prvý krát v živote. Nedokázal som ti hneď povedať že ťa milujem!"
"Toto sa mi sníva? Prosím uštipni ma..."
"V žiadnom prípade! Nechcem ublížiť tvojej jemnej pokožke..." Usmiala som sa a jemne som ho od seba odtisla.
"Nezájdeme niekedy von? Chcem ťa lepšie spoznať, i keď už teraz viem že ťa milujem." Len sa pousmial nad mojou rýmovačkou a prikývol. Potom mi dal svoje číslo a zmizol v šatni.
Sú zhruba dve hodiny ráno a ja ustavične myslím na Peťa, na jeho bozky a dotyky a na jeho úsmev. Je toto vôbec skutočnosť ? Jedným dňom sa zmení môj život. Vstúpi doň človek ktorého milujem a on miluje mňa. Mne sa to nezdá, zdá sa mi to priskoro. No nebudem pred tým utekať. Láska si ma konečne našla a som jej zato vďačná. S Peťom ešte nechodím, no dúfam že čoskoro budem, pretože mi ho môže ukradnúť akákoľvek iná. Niesom totiž krásavica nad krásavicu. Peťo. Chlapec z internetu. Dokonca som ho spoznala cez Lindu. Tá bude asi prekvapená keď jej poviem že som sa bozkávala s jej bratom na chodbe v našej škole. Škoda že Peťo býva tak ďaleko. Chcem s ním tráviť veľa, veľa, veľa času...Ach, už sa mi nechce písať. Nejako namňa idú driemoty, veď už je aj na čase!
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár