"Maja!!!" Zakričal namňa Robo.
"No?!" Odpovedala som namosúrene pretože mi prerušil myslenie a sústredenie na angličtinu a musela som to robiť celé od znova.
Keď dlhšie neodpovedal vstala som a zišla sa pozrieť dolu čo sa deje.
"Nie, zabudni! Žiadne také, daj mojej sestre pokoj!" Vo dverách stál Peťo. Žasla som a podlamovali sa mi kolená od šťastia. Nečakala som a ihneď som sa mu vrhla do náručia. On ma vrelo prijal a venoval mi nežný bozk. Robo skoro vybuchol od samej zlosti. Noa? Veď on si tu vodil tiež kopu dievčat a mne to bolo jedno. Nech sa teraz láskavo nestará do mňa a Peťa.
"Čo ty tu?" Opýtala som sa. Bola som stále v miernom šoku ale bolo mi hneď veselšie.
"Ale no...ja...ehm..."
"No ták, vykoktaj sa!" Vlepila som mu pusu a čakal čo povie.
"Bolo mi smutno za tebou." Nakoniec priznal a pritisol si ma k sebe.
"Maja! Ako si len dovoľuješ domov vliecť takýchto..."
"Sklapni Robo, ok? Je to moja vec, som dosť veľká na to, aby som mala priateľa, ty si si tu vodil baby už v 13 a naši o tom ani nevedeli. Keď ma chceš teraz ochraňovať, nemáš pred čím. Peťo je skvelý chlapec a ja mu verím." Sťažka som vydýchla po dokončený môjho zdlhavého monológu.
Peťo ma zrazu potiahol von z domu. Tváril sa trochu zmätene. Asi aj viem prečo. Pred Robom som spomenula že je môj priateľ... a on nie je.... nie je môj priateľ, ešte nie, do kelu...ech!
"Prepáč Peťo. Za to že som povedala že si môj priateľ, zato že ťa zu bozkávam, pri tom na to nemám právo..."
"Nie, to je v pohode. Ja som len rád. Veď uvidíš zajtra na stretku."
Objal ma a ja som sa zamrvila v jeho náruči a oprela si hlavu o jeho hruď.
"No Majka...ja to do zajtra nevydržím..."
"A čo ako?" Opýtala som sa zmätene.
"Chceš somnou chodiť?" To je presne ako v tom sne, akurát že je to reálne. Opýtal sa ma to. Áno. Opýtal!
"Ja...a..a..." Habkala som. Cítila som nejake zovretie žalúdku. Nakoniec som však predsa vyslovila to slóvko: "Áno!" Potom sme sa s Peťom objímali, smiali, bozkávali...a lúčili.
"Ja nechcem aby si odišiel." Povedala som mu, keď som ho vyprevádzala z domu.
"Veď ani ja. Ale vzhľadom na to, že na nás tvoj brat Robo dozeral každých 5 minút, by mi tu asi nedovolil ostať na noc, i keď by som nebol pri tebe."
"Ech..." Vdychla som. Potom som zavzlykala, no snažila som a to zamaskovať pred Peťom, čo sa však nepodarilo.
"Ty plačeš?" Usmial sa a zdvihol mi bradu. Zadíval sa mi do očí a pobozkal ma."
"Ja len...nemôžem uveriť že ťa mám...Som taká šťastná, že by mi nevadilo dokonca ani to, že teraz namňa Robo naziape ktovie čo, rodičia mi dajú zaracha hoci aj na mesiac a Ňufko si uvelebí svoj krásnučký zadoček na mojej hlave a všetky jeho chumáče chlpov skončia v mojích ústach." Začali sme sa rehotať, no potom už Peťo fakt musel oddýsť, lebo by mu ušiel autobus.
Nedeľa bola krásna. Najprv sme boli na koktejle. Ja som si dala banánovy a Peťo čokoládový. Bavili sme sa o všeličom na čo prišla reč. Potom sme sa prechádzali, objímali, bozkávali a zase prechádzali. Úplne obyčajný zamilovaný párik. Večer ma vzal ku kamarátovi, ktorí spravil obrovskú tancovačku. Riadne sme sa tam vybláznili. Potom sme šli k takému mini jazierku (bolo v záhrade toho jeho kamaráta) tam sme sa rozprávali o naozaj romantických veciach, potom sme sa začali nežne bozkávať, všetko bolo fajn až do vtedy....kým mu nezazvonil mobil. Povedal že to musí zdvihnúť. V telefóne sa ozval ženský hlas. Hneď ma to znepokojilo no ma upokojil, že vraj je to jeho mama. Tak teda keď sa dorozprávali, vybrali sme sa už domov. Odprevadil ma až k môjmu domu, kde ma vášnivo pobozkal a aj on sa pobral domov. Keď vošla do domu strhol som hurhaj. Otec s Robom ihneď vybehli z obývačky a spustili spŕšku útočných slov: "Kde si bola?! Máš pocit že si dospelá?! Nedávno si mala len 16! To bolo posledný krát, čo som ťa pustil s tým šialencom niekam von..." Robo sa zrazu pridal: "Videl si ho niekedy?! Je potetovaný a určite má aj tú takú motorku...s takými si začínaš?!" Od údivo som skoro zamdlela. Tak teda som sa začala brániť.
"Vy ste sa načisto pomiatli?! On vôbec nie je potetovaný a už vôbec nemá motorku! Je to slušný chlapec, dokonca športovec, venuje sa futbalo a určite má viac rozumu ako vy dvaja dokopy!" Zvrieskla som. Aspoň mama sa ma snažila trochu zastať, tuším vie čo je to byť dievčaťom.
"Miláčik, nekrič tak po nej...vidíš že je vystresovaná zo školy! Dopraj jej, veď má 16, s tým že si bola von takto do noci nesúhlasim ani ja, ale chlapca už mať môžeš, ak sa máte radi."
Vďačne som kývla hlavou a vybehla som do izby.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár