"Mamííííí!" Zvrieskla moja sestra, keď sa vo dverách objavila mama.
"Silvinka! Nech Majku, aby sa vyspala. Veľmi ju bolí bruško. Poď spravím ti tvoje obľúbene guličky s mliekom." Silvia zliezla s postele a odkráčala. Ja som sa vďačne pozrela na mamu ktorá zavrela dvere. Potom som sa prevrátila na druhý bok a zaspala som.
Keď som sa zobudila bolo 10:15. Otvorila som denník a písala som:
Hm, dnes som doma! Super, nemusím sa vliecť do tej odpornej školy...všetci ma tam nenávidia! Ach...Vieš čomu nerozumiem? Vlastne ja ničomu nerozumiem. Nemám žiadne kamarátky, dokonca ani kamarátku ktorá by mi pomohla a podržala by ma v najhoršom. Ale čo už. Idem sa umyť, tak ahoj.
"Ak chceš, poobede ťa môžem zaviesť k tvojím kamarátkam aby si si zohnala úlohy." Do kelu! Úlohy! Celkom som zabudla...
"Nie, vďaka. Zohnám si cez internet."
"To sa dá?!" Len som prikývla a zobrala si pomarančový džús do izby. Hneď som zapla internet a šla sa pozrieť na pokec či tam nebude Linda. Ale asi ťažko, keď je v škole!
Na moje prekvapenie však bola online tak som jej napísala:
"Ahoj! čo ty túú?..."
"Ahoj...som na infošké..ty?..ale nestíham odpísovať lebo na fb mám prinajmenšom..18 upozornení..a 5 správ... "
"Jáj...tak to potom neotravujem..."
"Nie..čosíí..ty neotravuješ..ty nikdy moja " Jej správa ma prekvapila.
"Som rada Počuj a čo máš nove?" Ďalej sme si takto písali, no potom sa už musela odhlásiť, lebo im končila hodina. Celý deň som strávila dosť nudne. Nakoniec som sa rozhodla že sa pôjdem prejsť s naším (mojím) psom, ktorého od 1.ročníka na strednej dosť zanedbávam, pretože som stále bez nálady! Chudáčik.
Kráčala som ku klietke v ktorej bol umiestnení, veľka drevená buda ktorá ho chránila bola trochu obhrýzena, ale inač v poriadku. Myslím si že ma pohodlia až až. Prikročila som ku klietke a vošla som dnu. Ňufo bol hnedý labrador. Mal dva roky. Pustila som ho na našu záhradu kde sme sa šaleli. Po dvoch hodinách sme obidvaja vyčerpaní, sedeli (teda Ňufko ležal) na schodoch. Sklopila som zrak keď v tom sa Ňufko rozštekal ako blázon a odbehol k prednej bráne.
"Stoj! Kam ideš?!" Rozbehla som sa za ním a vtedy som pochopila. Pred bránou stál Rudo. Pomaly cúval keď videl ako naňho Ňufko vrčí. Úplny posero, ten Rudo!
"Majka! Vezmi si prosím toho psa! Chce ma zabiť!"
"Je za plotom! Zbláznil si sa?! Je to milý pes...neublíži ani muche!"
"Tak...potom prečo namňa vrčí?!" Už skoro plakala. Naozaj chudák chlapec, kto sú jeho rodičia?
"To bude asi tým smradom, ktorí s teba ide." Zašepkala som. Možno ma počul, možno nie. Je mi to jedno, lebo hneď teraz odtiaľ poletí!
"Ach..zavri ho...chcem íst k tebe...veď vieš...včera sme niečo nedokonočili!" Zablyskli sa mu oči. Čo? On je taký sprostý, že si myslí že ho chcem?!
"Čo také?"
"Ten bozk...a tak ďalej..veď spolu chodíme nie?" Zasmial sa.
"Nie nechodíme! Nechcem ťa....hnusíš sa mi...vypadni odtiaľto hneď! A nedoliezaj!"
"Ale..ale..."
"Ty reveš?"
"Ja..ja len...myslel som.." A potom sa to stalo. Mama vyšla vonku a zavrela Ňufka. Pozvala Ruda ďalej že máme ísť do izby. A keď som kráčala za ním do izby mama mi pošepla:
"To je ale milý chlapec! Len naňho pozri...asi sa mu páčiš...je pekný, môžte sa mať radi!" Len som jej rukami naznačila niečo ako:
"Nie! Fuj! Nikdy! Blé!" Potom som vyšla za ním a zavrela dvere.
"No...teraz ti to vyšlo..ale viac sa to nestane!" Zagánila som a sadla som si na posteľ.
"Maja, čo sa deje? Prečo ma nemáš rada? Ja by som ťa chcel naozaj pobozkať."
"ČO?! Veď ťa ani nepoznám...čuduješ sa mi? Pozri na seba! Si úplna troska! Veď si ani neumývaš zuby...ako sa chceš bozkávať?!" Zvážnela som. Povedala som to? Ako sa chceš bozkávať? Veď ja sa sním nechcem bozkávať! Zrazu som cítila ako ma hladká po stehne, čapla som mu po ruke. Potom som ho vyhnala a on pred svojím odchodom povedal:
"Miláčik, toto ešte neskončilo! Musím mať babu...a ty si ta pravá!" Šiel mi dať ďalší ten mľaskavý bozk ktorému som sa našťastie vyhla a potom nasledovala dvojhodinová hygiena, celej mojej izby...tela a tak.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár