"Neboj sa...to bude dobré!" Povedala povzbudivo.
"Keď on mi tak chýba...chcem už počuť jeho hlas...cítiť jeho bozky.."
"Tak potom, prečo mu nezavoláš?!"
"No..lebo!"
"Lebo?! Lepšiu výhovorku si nevieš vymyslieť?" Začula som chychot.
"Proste to nedokážem...ale mala by som to skúsiť. Skúsim to!" Vyhlásila som zmätene a rolúčila som sa s Kiarou. Potom som už vytáčala Frederikovo číslo a nervózne som čakala.
Zrazu sa na druhej strane ozvalo neisté:
"Prosím."
"A-ahoj.."
"Sofia?"
"Hej...Frederik?"
"Hej..." Chvíľu bolo ticho a zrazu sa ozvalo:
"Milujem ťa! Chcel som ti zavolať...ale nemohol som...stále som mal strach že ma odkopneš..."
"Aj ja teba! Chýbaš mi!" Zvýskla som a zrazu sa mi spustili slzy.
"Veď aj ty mne...počkať...ty..plačeš?"
"Áno..."
"Nie, láska nesmieš! Teraz musíme byť obaja silný...."
"Ale to sa nedá...bez teba som ako ryba bez vody...vták bez krídel..upír bez krvy..." Zaplakala som a začula som Frederikov ťažký výdych.
"Neboj sa. Čoskoro budeme spolu, ešte ti zavolám. Ahoj a milujem ťa." Zložil. Och chýba mi ešte viac ako predtým.
Prešli asi dva týždne a stále sme si s Frederikom volali. Vyznávali si lásku a spoločne sa utešovali. Snažila som si zabávať myseľ všeličím možným, no nedarilo sa. Dohodli sme sa s Frederikom že príde zamnou. Bolo mi jedno, či sa to mame páči, či nie.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár