Osud človeka...

Sťažka si povzdychla. Detskú tvár zaliatu horkými slzami vložila do dlaní a so vzlykmi sa zošmykla na chladnú podlahu pokrytú jesenným lístím, ktoré do izby zablúdilo cez rozbité okno.
„Kiež by to konečne skončilo,“ pomyslela si dievčina. Jej telo už nedokázalo odolávať. Myseľ mala načisto zlomenú.
Naposledy sa zahľadelo na zapadajúce slnko a s nenúteným výdychom sa odovzdalo osudu. Splnil jej posledné prianie. Krehké telo dievčaťa na chvíľu stuhlo, a potom sa akoby chystajúc na spánok uvoľnilo.
Na jej peknej dievčenskej tvári sa čosi zmenilo. Nie, nebolo na nej vidieť pokory, lež ľahký, záhadný úsmev. Jeho tajomstvo nikto nikdy nerozlúšti. Vzala si ho so sebou.
Chladný vietor bude ešte po mnohé dni obmývať belasú pokožku. Bola predsa sama. Nikomu nechýba. Kým si ju niekto všimne, smrť na nej stihne zanechať množstvo stôp.
Aj takýto je osud človeka...

 Vymyslený príbeh

2 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu