Každý deň. . .

Každý deň robím rozhodnutia ktoré menia môj i iné osudy bez ohľadu na to, ako by si to sama chcela. Niekedy takým zákerným spôsobom, že to až bolí. Poviem jedno jediné slovo a to posunie môj život smerom, ktorým som nikdy nechcela ísť. Jediný krát sa nadýchnem a opodiaľ niekto vydýchne naposledy. Vyskočím do vzduchu sťa krásna mladá laň a tisíc iných osudov sa musí skláňať k zemi. Vykríknem a milión duší musí byť ticho. Nemám ani najmenšiu predstavu kam ma dovedie moja cesta, či prekrížim niekomu tú jeho. Len sa tak potácam z miesta na miesto, čas uteká až tam kdesi do nenávratna. Sekunda za sekundou, valí sa ten neúprosný čas, ktorý nemá zľutovanie nad nerozhodnutými. Rozum myslí, telo koná, srdce bolí. Robím čo musím, chcem čo nemám, čo mám to si nevážim, čo si vážim to mnou opovrhuje. Je to nekonečný začarovaný kruh pocitov, túžob, vášní, bolestí a pár svetlých okamihov, ktoré načas potešia moju dušu v tomto smutnom sebeckom svete, ktorý ovláda mamona. To je život. V hlboko depresívnom rozpoložení rozmýšľam o tom, či existuje na svete niečo, čo by ma dokázalo potešiť. Keď na to dôjdem, nastane sekundárny ale omnoho väčší problém - ako to dostať? A tak sa pachtím za tým nádherným vysnívaným cieľom a keď už ho mám na dosah a teším sa ako malé dieťa, rozplynie sa. Len tak. Bez upozornenia, či prípravy. Moja životná energia a sila sa zmieša s prázdnotou, ktorá ostala po krásnom sne. Mám pocit že padám a nikdy nedopadnem. Je to neznesiteľný pocit. Najradšej by som to už celé ukončila. No nedá sa. Zachytím sa nejakého záchytného bodu a škriabem sa naspäť na vrchol. Vrchol iný, lepší no drsnejší a zákernejší na dosiahnutie. Teraz už viem, že takáto horolezecká túra sa môže skončiť veľmi zle. No leziem aj napriek tomu. Nevzdávam sa, mám už predsa nejaké skúsenosti. Skaly však bývajú zradné. Málokomu sa podarí dostať až hore. Prečo sa trápiť nad tým, čo sa zmeniť nedá? Prečo sa trápiť nad tým, čo sa vyrieši aj samo? Nemá to zmysel. Nevládzem už ďalej. Som, teda myslím a myslím, že už nie som. Niesom už tým šťastným a bezstarostným človekom len preto, že som bola milovaná a milovala až na smrť. Tá hnusná kostlivá príšera nechce prísť, no ja jej nepôjdem naproti. V hĺbke duše drieme nádej, že nájdem raz horu, na ktorú sa mi podarí s odretými ušami vyškriabať a tam zotrvám až do doby, kým sa na prach neobrátim a splyniem s nekonečným éterom už naveky šťastná.

 Blog

0 0 0 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu