Nebolo to dávno, keď som spoznal jednu osobu. Bola taká zvláštna...Iná ako všetci ľudia naokolo. Keby sa to odvážim vysloviť, poviem, že to bol anjel, ale viem, že aj tak by mi nikto neuveril...a pritom, vďaka nemu ešte stále žijem....
Bol to deň ako každý iný. Cítil som opäť triašku a takmer neošatené telo bolo v tej chvíli neuveriteľne ľahké. Miestnosť prázdna, až človeku prišlo smutno, pri pohľade na izbu, ktorej jediným nábytkom bol matrac a malá kuchynka v rohu. Všetko ostatné som predal...už nič nemalo pre mňa väčšiu cenu ako únik pred vonkajším svetom, už som nepotreboval nič. Stratil som všetko, človeka, ktorého som miloval, ktorý zomrel, lebo chcel ukázať svetu, že je iný, že sa nehanbí po svete chodiť tak, ako to cíti. Rodina ma opustila tak , ako všetci, ktorí ma poznali, všetci priatelia, spolužiaci, kým som nejakých ešte mal. Škola? Už dávno so zabudol, čo to je...Chcel som snáď od života tak veľa? Nikto mi nepovedal, že keď spravím
zopár chýb skončím ako troska, ako človek, na ktorého sa druhí ľudia už dávno nepozerajú ako na živú bytosť. Hlavou mi behajú už len spomienky na tie časy, keď som mohol spokojne rozmýšľať a keď som ešte vedel, ako sa má človek, ktorý je šťastný. Teraz sa mojím šťastím stal svet , kde sú mojimi priateľmi len drogy a depresie...
Kde sa stratila všetka moja chuť do života? Kde sú teraz ľudia, ktorý ti podajú pomocnú ruku?
Keď tak nad tým rozmýšľam, už toľkokrát mi chceli pomôcť a ja zaslepený túžbou po odchode z reality= droge, som ponuku ihneď odmietol. Tak to chodí vo svete tých „špinavých“, tých, pred ktorými spoločnosť zatvára oči...
Už je to tu zas...Neznesiteľná bolesť, kolotoč farieb a akútna túžba opäť siahnuť po niečom, čo mi pomôže...NIIEEE....pomaly prechádzam do kúta prázdnej miestnosti, krčím sa a hlavu skloním čo najnižšie na kolená tak , aby som nevidel ani ten posledný paprsok slnka, ktorý by mi chcel zasvietiť do očí, ktoré však žiadajú už len ticho a tmu...
A vtom sa zjavila tá osoba...stála predomnou a usmievala sa.
Vlastne ako dlho som nevidel človeka, ktorý sa usmieva? Nie....to nie je pravda, zase jeden z mojich snov. Snažil som sa opäť sústrediť na tmu, ktorá by ma priviedla k lepším myšlienkam, ale pocit, že predomnou stojí osoba ,ktovie odkiaľ, ma trocha desila...
Keď som sa ešte raz pozrel pred seba, postava tam stála stále. Tentokrát sa mi to nezdá, pokročila ku mne a povedala : „ Pozri sa mi do očí a povedz či si človek.“
Čo to má znamenať? Opäť jedna z tých, ktorý mi chcú dokázať, že som „odpad“ sveta? Nemám záujem, nechajte ma konečne žiť, ak sa dá toto ešte nazvať životom. Vtom sa postava nahla a rukou mi vytočila hlavu tak, aby som jej videl priamo do očí.
„Všetko má zmysel, aj keď máš pocit, že tvoj život ho už nemá tak dávno... Spomeň si na ten pocit, keď si miloval, keď tvoj život bol svetom, plným radostí...“
Chvíľu som rozmýšľal , čo vlastne hovorí, ....takmer minúta ticha. Počuť bolo iba tiché svišťanie vetra spopod dverí. Zrazu som už len cítil slzy, ktoré mi začali stekať po tvári, nič som si neuvedomoval a začal som kričať: „Oni ju zabili! Prečo? Nie! Oni ju zabili..., všetko čo som mal...prečo? Povieš mi to? Zato, že bola iná? Nechcem....oni ju zabili..“
Ani som si neuvedomoval záchvaty plaču a to, ako objímam cudziu postavu a plačem jej na pleci. Zrazu sa postava prudko postavila a ja som klesol v plači na zem. Postavila sa pred okno. “Vy ľudia ste zvláštni...poď sem!“
Zrazu môj plač utíchol a zdvihol som pohľad na osobu stojacu pri okne. Utrel som si tvár do rukáva a prišiel k nej.
„Ľudia sa zabíjajú za to, že sú „iní“. Pozri sa sem, na ulici je mnoho ľudí, každý je iný. To dievča tam...to má okuliare a tamten pán má čierne vlasy, áno je iný ako to dievčatko, ale srdcom je to človek. Že inak vyzerá? Ako by to na svete vyzeralo keby sme všetci boli rovnaký? Keď človek pozerá svojej matke do tváre všíma si akého tvaru sú jej oči? Keď ťa hľadí po hlave a upokojuje tvoju smutnú dušu, hľadíš akej farby je jej dlaň? Keď ti vraví ako ťa ľúbi, všímaš si akou rečou rozpráva? Tak kto vymyslel, že je niekto menej? Kto dokáže zabiť niekoho, kto je presne taký istý ako on sám? Prečo ste vy ľudia prišli skôr na to, že sa dá človek zabiť, ako na to, ako sa dá človek oživiť. Veď keď raz zabiješ, nikdy to už nevrátiš...“
„A teraz sa mi pozri do očí a povedz mi, či sa nehanbíš povedať, že si človek!“
„Vy ľudia žijete na tejto zemi, máte ju len jednu a správate sa tak, ako keby bola smetiskom. Zničená príroda, všade samá špina a náznak snahy o opak je len minimálna....“
„ A teraz sa mi pozri do očí a povedz, či si „hrdý“ na to, že povieš , že si človek!“
„Vy ľudia žijete vo svojom svete. Mnohí nevidia nič iné ako peniaze a závisť je ich svetom. Nič naokolo sa ich netýka, pritom mnohé matky zomierajú preto, lebo obetujú posledný kúsok jedla, aby nakŕmili svoje hladné dieťa. Toľko ľudí zomiera len preto, že niekto túži po tom „mať viac“, ale pritom si neuvedomujú, že mať menej je niekedy nekonečnekrát viac. Prečo sú vojny, prečo je bieda, prečo sa musím pýtať prečo, keď mi na to aj tak nikto nevie dať odpoveď? “
„A teraz sa mi pozri do očí a povedz, či sa ti nehnusí povedať, že si človek!“
Mnohí ľudia na tejto zemi sa ale snažia o to, aby ste tu žili v šťastí. Zistili, že šťastie niekedy znamená aj to, že sa musíme vzdať vecí, ktoré máme radi, že sa na tejto zemi dá žiť aj tak, aby všetci poznali úsmev. Že existuje nádej na život v mieri a pokoji, že raz všetci pochopia, že ľudia sme všetci.“
„A teraz sa mi pozri do očí a povedz, že si šťastný, keď môžeš povedať, že si človek.“
„Mnoho vecí musíš stratiť, dokým nájdeš to naozajstné šťastie. Že ťa život zhodil na kolená? Práve preto neklesaj k zemi, zdvihni hlavu a aj napriek neuveriteľnej bolesti sa postav tvárou k svetu a hlasno všetkým zakrič, že aj ty máš právo na nádej.“
„A teraz sa mi chyť dlaní, pozri sa mi do očí a cíť, že si človek, lebo viem, že ty ním si.“
Posledný pohľad do jej úprimných očí, posledný úsmev, ktorý som po tak dlhej dobe opäť opätoval a bol koniec. Odišla. Len vtedy som si uvedomil, že som človek, že môj život je pre ľudstvo dôležitý, aj keď možno v živote toho nedokážem tak veľa ako mnohí iní ľudia. Teraz už viem, že ak budem veriť v to , že svetu pomôžem, môžem aj ja prispieť k tomu, aby to tu vyzeralo ako na Zemi.
Stretol som bytosť, možno mi mnohí neuveríte, ale teraz sa už nehanbím, za to čo poviem, lebo teraz už určite viem, že som stretol anjela.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
1
bosorka221
29. 4.apríla 2007 10:19
aaa uz som odhodlala aj toto preciiitaat aa je tooo supeeer.. ty maas talent
Napíš svoj komentár