Chvíle

Polnoc. Nový rok. Všetci ho odrátame pred chatou s tým nádherným výhľadom, vybozkávame sa, teškáme sa a po pol hodine 20 ľudí odchádza dnu. Vonku zostávam ja, pozerám na hviezdy a plačem. Tento rok sú mimoriadne krásne a jasné. Snažím sa dovolať ľuďom, väčšine neúspešne .A noe sú čísla, ktorým sa extrémne chcem dovolať a také, na ktoré ak sa nedovolám, budem smutná a potom sa už nebudem pokúšať. Nechcem písať emotívne správy, lebo dnes sato smie. Len ich vytočím , a ak nič, tak naozaj vôbec nič. Tak ďalej pozerám na hviezdy, príde Miloš, tak, ako prišiel aj minulý rok, objíme ma, povie niečo veľmi krátke a plné emócií a ja sa nechám objať, ba v tento deň si to priam žiadam. Život je nádherný.

Zobudím sa prvá na Nový rok, spravím si raňajky a kávu, zabalím sa do tisíc vrstiev oblečenia, vyjdem von, prechádzam sa,tento rok je slnko krajšie. Aj stromy, aj chatky, aj sneh, aj ja sa dnes cítim krajšie.

Ideme na Novoročnú omšu. Sedím vpredu a usmievam sa. je nádherná. Lúče slnka prichádzajúce cez okná tiež.Aj ten spev, aj harmonika, aj dieťa sediace vedľa mňa. Som dokonale šťastná. Slzy šťastia sú zázračným začiatkom roku 2017. Sedím, plačem a neviem sa prestať usmievať. Uvedomím si, že som extrémne spokojná s tým, s kým som na toto miesto prišla. že som extrémne spokojná s tým, že v sebe nemám žiadne lieky a že som nepotrebovala utápať svoje smútky v poháris niečim odporným a alkoholickým, lebo v joci žiadne smútky neprišli. Je to len krásou tejto chvíle alebo som naozaj tak šťastná, tak nepoznane a neprebádane šťastná, že tomu nerozumiem? Sedím v kostole na jednom z najkrajších miest na Slovensku, som malé, emotívne klbko a som tak veľmi spokojná s tým, čo som v roku 2016 dokázala zvládnuť. Som tak veľmi spokojná so sebou.

Je 3.1. učím sa na skúšku, môj brat príde klasicky do mojej izby sa rozčuľovať a ja v pokoji ukončím jeho monológ. Viem, že mama si nevšimla, čo mám na posteli, no ja ju zavolám a predstavím jej svoj nový diár s Malým princom. Uvedomujem si, že moji osudoví chlapi odídu čoskoro na erasmus, rozmýšľam, aké darčeky im tam zabalím, čo im upečiem pred odchodom , kedy ich pôjdem pozrieť a akoim tam bude dobre, no neplačem a nemám pocit, že to sama bez nich neviem zvládnuť. Neodchádzajú, lebo veci sú zlé, odchádzajú, aby videli další kúsok sveta, budú sa mať dobre a potom prídu naspäť. A budú rozprávať zážitky a my všetci sa medzitým trochu zmeníme, trochu nám narastú vlasy a objaví sa další sivý vlások.

Chcem tým povedať, že teraz sú tie dni, kedy som odvážna pozrieť sa za seba bez sĺz a pred seba hľadieť s obrovským úsmevom. 

Chcem tým povedať, že sa jednoducho cítim výborne.

 Blog

10 0 0 0 2

Komentuj

Komenty k blogu