Akýmsi čudesným spôsobom mu patrím (tu si nedovolím použiť minulý čas, také jednoduché to nie je), akýmsi čudesným spôsobom sa bojím, že bez neho by moja duša ostala ľudoprázdna. A predsa.
Bozkávaj ma ešte na krku a keď budem už bez panciera, chyť ma za ruku, daj mi, prosím, ešte také chvíle, kedy nerozprávam, lebo neverím, že sa deješ.
Nie je fér to, čo robím a ani ako to robím. Ja však nedokážem opísať závislosť od muža, s ktorým žijem svoj pochybnemanželský život po celý ten čas. A teraz od neho odchádzam, lebo tvoja vôňa ma ťahá. Svoju klietku si otváram sama a sama ju zvonku zamykám a vyhadzujem kľúč. Vitaj svet s chlapom, ktorého úsmev je zbraňou a láskou zároveň.
Toto je prosba, aby si mi odpustil môj strach z tvojich dotykov. Toto je prosba, aby si rozumel chvíľam, kedy sa ťa bojím. Toto je óda na tie chvíle, ktoré prinášaš, pretože tie zimomriavky na celom tele, keď sa na mňa pozrieš, sú pre mňa celý svet.
Ostaň a odpusť mi, ak utekám. Zvláštne, no i z lásky býva človek tak boľavo sám.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
antifunebracka
23. 4.apríla 2018 17:11
Nemíňaj čas na niekoho, kto ho nie je ochotný tráviť s tebou.
Napíš svoj komentár