Chcem sa pozerať na hviezdy, no bojím sa tmy, ked som v nej sama a ked je so mnou niekto, bojím sa skoro vždy jeho. Neviem, kto ovláda môj strach.
Som čierna alebo biela, tancujem neskoro v noci alebo priskoro ráno. Keď sa točím, tak proti smeru hodinových ručičiek.
Viem, že unikať je neodvážne, no ja len behám. Za šťastím a trochu pred slzami šťastia. A svet ktorý páli , ma nebolí. A ten, čo nevonia, ma desí.
Dotýkať sa zakázané
Koľkokrát sa musí odísť, aby sa prišlo, to stále len zisťujem. Keď skáčem z konca mostov na iné, keď mením slová dávno známych piesní dúfajúc naivne, že raz tie nové niekto nezabudne.
Dúfam nekonečne, že existujúminimálne dva navlas rovnaké svety.
Som presvedčená
o nemennosti svetlomodrých rán
o trpkosti hlbokých rán
o smiechu jedných očí
Vôbec netuším, koľko je správne sa smiať a kedy sa plače potichu a ani náhodou netúžim
Na to niekedy prísť
A poznať cieľ svojich ciest predtým, ako sa na ne vydám
Vídam vždy pred večerom lásky tých, čo necítia.
A predsa stále jedinečne vonia každý črep toho istého sveta, ktorého tváre sa striedajú častejšie ako západy slnka na planéte Malého princa.
Svet vonia a chutí vždy tak trochu po radosti.
Do sýtosti
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár