Začala som bývať s Robčom, keď som mala 19 v obrovskom byte so psom, starala som sa o nich oboch. Varila večeru, pripravovala raňajky. Kávu, ktorú som sa, presne tak, ako to mal rád, naučila robiť až po roku. Naša láska bola rozprávková. Filmová, idylická. Presne taká, ako tie americké filmové treťotriedne lásky. A presne tak rýchlo, ako prišla, aj odišla. Lebo ju zničil vzťah. Rutina. To, čo niekto ku svojmu životu potrebuje a ja to nenávidím. Ja som mala svoje priority a nechcela ich meniť, lebo zrazu som to ja viac nebola ako bola a to ma nerobilo šťastnou. Kompromis je v poriadku, nie však strata identity. Nie pre mňa. Milovala som náš spoločný život. Milovala som istotu, že sa vedľa mňa každé ráno zobudia tie nádherné oči. Milovala som momenty, keď sa Robčo smial, lebo vtedy bol ako dieťa. A trýznilo ma, keď sme sa hádali. Lebo vo mne tie hádky nič neriešili. Lebo som niečo menila, hoci som to meniť nechcela. Nebola som šťastná a nešťastný človek vo vzťahu= nešťastný vzťah. Rozišli sme sa po viac ako dvoch rokoch. Tak bežne. So slzami. S tisíckami spomienok.Bolestivo. A časom na bolesti zabudli.
Potom som sa bála, že to v každom ďalšom vzťahu bude tak ako v tom predošlom a nechcela budovať niečo, čo povedie k rutine, hádkam a slziam po nociach.
No a potom prišiel Maťo. Nič nechcel. O nič sa nesnažil. O nič nežiadal. Nebol nástojčivý, ba on vlastne prejavoval úplný nezáujem. Toto nie je o zlých chlapcoch, lebo on je to najnevinnejšie, čo som kedy stretla. Nič mi nesľuboval a k ničomu mňa a už vôbec nie seba nechcel viazať. Ale rozumel mi. Bez slov. Lebo pozoroval moje správanie, vedel, kedy bolím a kedy sa bojím. Medzi ľuďmi ma vždy pohľadom strážil a keď mal pocit, že niečo nie je v poriadku, nenápadne ma vyslobodzoval zo situácií. To, čo mi dával, sa stalo mojou drogou. Milovala som, aké nenápadné zázraky robil a milovala som, že vedel, ako veľa to pre mňa znamená. Nástojil na tom, aby som ho nemilovala ako svojo priateľa. Vlastne chcel to, čo som chcela ja od svojich partnerov. Utekal tak, ako som ja utekala. A dookola opakoval, že mi to, čo k nemu cítim, raz ublíži. Bolo mi to úplne jedno, hoci sa pomaly začali napĺňať jeho slová.Chcela som každú tú sekundu, ktorú som s ním mala, užiť si naplno. Nikdy som nebola tak šťastná ako vtedy, keď sa na mňa usmieval, keď bol len pre mňa. Keď ma držal za ruku. Keď sa na mňa dívala práve jeho duša vtedy, keď som sa zobudila po operácii. Potom odišiel. Presne tak, ako povedal, že odíde. Lebo sa rozhodol, že už sa neuvidíme. Viem, viem, nemala som právo mu niečo vyčítať a doteraz sa nehnevám. Maťa som milovala tak veľmi, že keď odišiel, nevedela som dalej existovať. Prestala som vychádzať medzi ľudí a nevedela si predstaviť, že ten najúžasnejší úsmev na svete už nikdynebude úsmevom pre mňa. Po čase som navštívila psychiatra a po roku a pol prestala po nociach kvôli Maťovi plakať. Bol láskou, ktorá ma úplne celú prevalcovala a nenechala mi vôbec nič. Láskou, ktorá zničila celé moje telo a dušu. Láskou, ktorá svojím ochodom všetko zobrala. Láskou, ktorá tešila len príliš krátko na to, ako dlho a veľmi bolela. Vždy, keď ho stretnem a keď sa na mňa usmeje, viem, ako mäkký a nežný je jeho dotyk. Maťa som milovala ako milovať bolí.
Potom, no nie v poslednom rade, je tu ešte kamarat môjho života. Ten, ktorý nikdy nebolel tak ako boleli iní. ten, ktorý nikdy neodišiel. Ktorý konštantne je. Presne ten jediný muž, akého som kedy stretla, ktorého deti by som chcela vychovávať a milovať. Ten, ktorý je ju ABSOLÚTNE VŽDY, keď ho potrebujem. Ten, ktorý si nikdy nezatvoril oči a dušu pred mojimi slzami. Ten, s ktorým jem. ten, s ktorým zdieľam svoj svet. Ten, za ktorého ďakujem každý deň. Ten,na ktorom milujem každú jednu jeho chybu. Ten, pre ktorého nie som láska, no i tak mi dáva lásku presne takú, akú ju chcem. Už niekoľko dlhých rokov. Ten, ktorý nahrádza kamaráta, brata, kamarátku, lásku, ten, ktorý je všetko, hoci máločo z toho plánoval byť. Má celkom smolu.
Muži môjho života. Áno, je to pravda, že láska mizne. Mizne z nášho srdca do srdca niekoho iného. Jednoducho mu kus z nej darujeme. Lebo na to je stvorená. Aby sme ju ďalej posunuli iným. Pred pár dňami som stretla Maťa a stále sa na mňa usmieval rovnako, ten môj mojím vždy ostane a Robčovi by som pokojne mohla robiť kávu do postele do konca života. Ibaže ja chcem milovať bez podmienok. Bez pochybností. Bez predpisov, ako mám milovať.
Muži môjho života sú úžasní a závidím každej, ktorá s nimi je a bude.
Denník
Komentuj
16 komentov k blogu
1
tomtoylc
27. 6.júna 2018 17:58
veľmi pekný blog ... už mi bolo smutno ked som čítal tie prvé 2/3 blogu ale ked som dočítal tak to skončilo ako ta rozpravka ... veľa šťastia ti prajem, naozaj ... však každý si ho zaslúži
5
zas tato kravka pise dalsie kravkoviny nudaaaaa velebnosti pomoc kelisova
10
zabolelo.
velmi podobne trajektorie mame
a toto uplne najviac
Neverím, že človek miluje ozajstne len raz v živote. Som však presvedčená o tom, že raz miluje devastačne, boľavo, zničujúco, trýznivo a nevysvetliteľne.
velmi podobne trajektorie mame
a toto uplne najviac
Neverím, že človek miluje ozajstne len raz v živote. Som však presvedčená o tom, že raz miluje devastačne, boľavo, zničujúco, trýznivo a nevysvetliteľne.
11
Ten Mato...aj ja som velmi podobneho Mata mala. Uz to bude rok aj nieco malo k tomu bez kontaktu a konecne mam pocit, ze mi je lepsie, ze sa z toho raz spamatam. Laska vie dlho boliet
Napíš svoj komentár