Nehovorím, že mi nie je smutno, ba naopak, inak by som za sebou nemala niekoľko hodín cesty a pred sebou ešte pár, kým ho uvidím.
Jeho odchod znamenal, že je čas nezodpovedať sa iným za správanie. Keď tu bol, mala som pocit, že to tak je, hoci dnes viem, že nie.
Jeho odchod ma naučil veci, ktoré by mi inak trvali veľmi dlho.
Že nie som tá, ktorá zlyháva v riešení svojich problémov. Že nie som tá, s ktorou nikto nechce byť. Že nie som tá, ktorá bez pomoci s kupovaním lístkov v nejakej cudzej krajine sa do cieľa určite nedostane. Zmeškať vlak mi dalo priestor uvedomiť si to.
Volám mu, že som to nestihla a on, majúc na jazyku spôsoby, ktorými to vyriešime, počúva, ako mu hovorím, že som to vymyslela a hoci neskôr, ale prídem tam, kde mám. Možno som prekvapená ja, že to hovorím a možno on, že to počuje. Nevyšilujem, nie som nervózna, nemám hysterické záchvaty ľutovania sa, že práve ja mám smolu, čo by som pred pár týždňami ešte určite robila.
Iba sa usmejem na arogantného Nemca oznamujúceho mi, že pre meškanie predchádzajúceho vlaku si musím kúpiť dva nové lístky a až tak môžem prísť do cieľovej destinácie a poďakujem mu.
S mojím liekom na všetko do Nemecka jednoducho odišiel aj môj strach, moje vymyslené obavy, že veci sama zvládať neviem bez sĺz a hystérie.
A teraz, 40 minút od mesta, kde býva, uvedomujem si, ako v tom telefóne znel. Veselo, pokojne a spokojne. Uvedomujem si, že fakt, že niekde je a čaká na mňa, fakt, že za ním idem preto, lebo chcem, lebo to tak cítim, je presne to, čo som sa aktuálne dlhodobo snažila v živote dosiahnuť. Robiť veci tak, ako ich cítim, a pritom nie bez rozmyslu, ale s dušou. Robiť veci, ktoré ma robia šťastnou a nemyslieť na to, čo ak. Nerozmýšľať iba nad tým, čo všetko môže prísť potom.
Jakub je človek, ktorý prišiel ako Ďalší Jakub a ostal ako Jediný Jakub môjho života. Už sa ho nesnažím k niekomu prirovnať, zaradiť ho do určitej kategórie, rozhodnúť sa, ako ho pomenovať.
Chce sa mi až zodvihnúť telefón a počuť ho hovoriť hlúposti, ha ktoré som ho v určitých situáciách posielala do riti. mala by som sa mu ospravedlniť, ak mal niekedy pocit, že som ho chcela zmeniť. Zmeniť jeho vtípky a typické pohľady( aj ked z toho, že rozozná baby blue sa naozaj teším).
Neexistuje žiadne keby, lebo takto, s každým jedným mikrometrom svojej existencie je úplne fajn a presne tak, ako je pekné.
Viem, že vie, že je pre mňa podstatný. Mal by však vedieť, ako veľmi výnimočný je. Pokojom, s ktorým reaguje na veľa situácií. Svojím humorom, ktorý pri ňom stále je. Tým, ako veľmi presvedčene a absolútne dokáže milovať. Aký je dôsledný a náročný na seba, no nikdy sa nepovyšuje. Tým, aký je dôsledný, no za nepozornosť iných neodsudzuje. Tým, ako veľmi pokorný je a ako berie život so všetkým, čo prináša. To asi nevie. Alebo si to neuvedomuje, lebo nad sebou nerozmýšľa v týchto rovinách, pretože on myslí viac na iných ako na seba.
Ja to ale viem, a preto by som sa chcela Bohu a Jakubovým rozhodnutiam. cieľom a presvedčeniam poďakovať za to, že prvý raz v živote cestujem za mužom, lebo viem, že na konci cesty ma nečaká žiadne sklamanie. Žiadne nesplnené očakávania.
Iba usmievajúci sa on, netušiac, že tetuje svoju osobu na moje srdce.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár