- Nie, nie je
-Tak ale dobre vyzerá
- No, kedysi dobre vyzeral
- Ale ho ľúbiš
a jej odpoveď blúdila dymom z mojej cigarety a v pohári jej vodky.
Poznám ho už zopár rokov. Keď sme sa ako- tak, začali spoznávať, nevedela som dýchať, nájsť slová. A keď sme sa prvý raz chytili za ruky, bol to splnený detský sen. Mala som 14 a on15 , skrývali sme sa pred rodičmi a pred kamarátmi si ruky odpojili.
Ja som začala chodiť na strednú a on mi hovoril, ako to chodí. Plakala som mu, že som to nezvládala a on mal školu na háku. Bol to môj frajer s priemernými výsledkami, peknými očami a postupne som si obľúbila aj to, že mal na sebe vždy biele tričko.
Rozprávali sme si zážitky, o tom, kto zase do školy priniesol trávu a kam pôjdeme cez víkend.
Boli sme zasnení a rozprávkoví, večery sme trávili v parku rozprávajúc sa o tom, aké to bude super, keď on vyjde zo školy ( na výšku nepôjde) a bude pracovať a ja budme brigádovať popri výške, ako budeme riešiť spoločné bývanie. Akú farbu bude mať gauč a že vodná posteľ nie je dobrý nápad. Chceli sme dieťa, Sofiu , ktorú on bude ochraňovať pred všetkými chlapmi.
Hádali sme sa tak obyčajne, za hlúposti a za moje žiarlivostné scény pred kamarátmi. A potom sme prišli do jeho alebo mojej izby, keď už nám to rodičia dovolili a bolo to v poriadku.
Vyrástli sme spolu. On ukončil štúdium na strednej škole, našiel si prácu, lebo bol šikovný a ja som časom začala študovať právo na vysokej škole a robila čašníčku v kaviarni vedľa ich sídliska. Už sme neplánovali, lebo všetko bolo akosi dané. Že keď budú peniaze, presťahujeme sa do svojho a to všetko. Nepýtali sme sa jeden druhého, či to stále chceme. Báli sme sa každý opýtať sám seba, či to chceme.
šlo to s nami od detstva. Gauč je čierny , on zarába dosť na to, aby sme zaplatili byt a občas si vyšli na večeru. Ja robiť nestíham, tak vždy, ked prídem domov, navarím mu večeru, zapnem počítač a pozerám na vás. Na svoje kamarátky, vaše fotky zo spoločných výletov, na party, na vaše spotené tváre na fotkách z koncertov.
Nezdvihnem telefón a nezavolám ani jednej z vás. Chcem sa opýtať, ako sa máš, ale čo ak sa opýtaš ako sa mám?
Nemala by som čo povedať. Nechcem sa pýtať seba, ako sa mám, niečo si priznať. Že sa snáď moje sny stali niečím daným, niečím, čo ma prenasleduje a neviem sa toho striasť.
Chýba nám už len Sofia a keď príde, môj detský sen sa stane realitou a bude neskoro pýtať sa, či nebolo skoro na premenu snov v realitu.
Blog
Komentuj
7 komentov k blogu
1
arcadefire
28. 6.júna 2012 15:08
smutny pribeh
4
5
Sofiu by som si to este dobre rozmyslel , je to vacsi krok nez vsetky ostatne dokopy
Napíš svoj komentár