Tak to chodí. Zabúdam, čo robím. A medzi ľuďmi, keď jedia čokoládové tyčinky z Poľska, napadne mi, že som zabudla na tabletku. Tak nervózna počkám na čas, kedy môžem ísť domov a tabletky neviem nájsť. Prehľadám celý byt, prehádžem všetky knihy, hľadám ich v chladničke, medzi pečivom, čajom, ktorý nikto nepije, stúpim do špiny na zemi, utriem ju, nájdem tabletky. Idem si po vodu a neviem, kam som ich položila. Zabúdam, čo robím.
Ľudia robia zvláštne veci. Nesúhlasia, no vždy potichu a potom lámu nohy. Počúvajú a pritom ušami stoviek iných. Sadajú si McDonalde a v pokoji jedia medzi desiatkami ďalších. Nakupujú. Dýchajú vždy v pohode.
Zaspávam a vtom..sa už nikdy nezobudím. Myslím na to, ako už nebude ráno. Okolo mňa sú stovky ľudí a ja sa zadusím. Myslím na to, že už nebude žiadny nedostatok.
Stačí. Zabalím si všetky veci do najväčšieho kufra s odvahou, že sa už nikdy nevrátim. Som 10 minút od zastávky, volá mi mama , ktorá ma už čaká na zastávke.
Za 10 minúť môžte precitnúť a ja teda prosím, nedajte mi už 10 minút, lebo potom sa bojím smrti. Mamina, chcem ležať na zemi v kuchyni, keď VARíš.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár