- Akože teraz?-
-Raz, dva, tri..tri, štyri? tri?. Neviem. Musím to počítať. Aký je rok? A ja mám koľko? Kedy to bolo? A kedy už nie.Neviem. Asi štyri roky-
Netuším, ako som sa sem dostala. Nie sem, ale ako sem, do dneška, tohto okamihu, avšak sa tie veci tak živo ukazujú a ja chcem nad nimi rozmýšľať.
Myslím, že som mala trinásť.On býval opitý, ale to dlhé roky a ja som to nevedela rozoznať. Býval agresívny, ale to dlhé roky, a ja som to nevidela. Ona to držala v sebe, nechcela nám vziať ten obraz jeho, dokonalého. Potom som to uvidela sama. Proste mu praskli nervy, to sa stáva, keď človek dlhé roky všetko dusí a potom sa pridá ešte pár vecí a pohár pretečie.
Bol najlepším otcom na svete v mojich detských očiach. Pre mňa bol len akože prísny, lebo vždy, ked ma svojím krikom rozplakal, prišiel za mnou, triasol sa a presviedčal ma, že to nemyslel vážne. A ja som mu s uslzeným rukávom dala najúprimnejšiu slzu na svete. Všade ma bral. Všade na futbal a ja som si len myslela, že to je pekné.
Je to smutné, ako ma zobral od nej preč a ja som si to nevšimla.Je to smutné, že si ju do 12 vôbec nepamätám. Žili sme spolu, áno, ale ja som bola jeho miláčik a ona bola stále namrzená. Nie. Ona bola ranená a stále dookola.
Určite sme zažili stovky pekných chvíľ a pekných dní, čo ma však po nich, keď si z nich pamätám len ich hádky a ju s obojkom na krku.
Celkom určite je on dodnes zástancom patriarchátu. Môj otec- despota. Kráľ.Osobnosť- sám pre seba.Pre mňa len dovtedy, kým som si nepretrela oči a nenasadila silnejšie dioptrie.
Potom som videla všetko. Ako ju bolia staré rany a ako jej každý deň pribudnú ďalšie. Ako sa jemu lesknú oči a pletie jazyk, ako má chuť zdvihnúť ruku,nie, nie na mňa, lebo ja som bola vlastníctvo, na ktoré bol najviac hrdý. Nie,to nebola láska. Možno láska k majetku, k tomu, ako si ma vychoval,ako som poslušne kývala hlavou, ked sa pýtal, či hoi ľúbim viac ako maminu. Aj vtedy, ked kričal, že ho zabije a nevedel, že som tam , zamkla som sa v kúpelni a bála sa ho, aj vtedy vyzeral, že to je akýsi druh lásky a ja som ešte nevedela, že to je práve svetlo, ktoré vo mne časom vytvorí ten odpor, tú obrovskú tmavú skalu niekde v srdci, vo mne, v hlave. Potom odišiel a my sme , teda skôr ja, soslzami v očiach ju presvedčili, aby ho zavolala naspäť. Napriek nesúhlasu, napriek nesúhlasu mojej babiny, napriek všetkému. Ona to urobila pre nás ako vždy.
Tak, ako sa vždy postavila, keď už nevládala ísť dalej. Tak, ako sa usmiala, keď videla, že prahneme len po jej úsmeve. Moja mama je najsilnejšia žena, akú poznám. Presne tak silná ako bola moja babina. Odhodlaná a odvážna. Pripravená chrániť to, čo ľúbi. Naozaj ľúbi.
A tak proste prišiel preč a ja som sa mala tešiť. Bola som rada, že sa nerozvedú, že o pár dní bude zase tak dobre , ako dobre bolo s ružovými okuliarmi. Ale ono nebolo.Ružová sa minula. Nebol to len môj truc , že som sa s ním nerozprávala. že som za ním nezačala utekať vždy, keď niekam odchádzal. Telo mi nedovolilo, srdce mi nedovolilo, rozum mi nedovolil. Hoci môj brat od tej doby hovorí, že som hlúpe trucovité decko.
Snažila som sa. Pozerať na neho inak. Odpustiť mu, zase ho pusinkovať a chodiť s ním na futbal a smiať sa z neho tak milo, detsky, keď príde po pár(veľa) pivách domov. Ono to neprišlo.
Bol to akýsi zámok a kľúč od neho mi vzali posledné kvapky jeho hnevu.
Pamätám si len útržky, všetko sa dialo prirýchlo a ja som na taký život nebola pripravená. Pamätám si, ako mi mamina ráno, hneď po- preboha, dievčatko, musíš začať papať(ked som mala 39 kíl) povedala, aby som si zobrala kľúč od domu. Nechcela vysvetľovať, ja som však vedela, že kľúč máme len jeden, že ho vždy má ten, čo príde domov prvý. A ja som zabudla. Tak som zo školy utekala len v akomsi svetríku, uslzená, so strachom v očiach, nohách, celom tele, so zmätkom v hlave, s rozprávajúcim bruškom domov, aby som ten kľúč zobrala.
Pamätám si, ako potom zopárkrát zase prišiel a odišiel, ako som si zamykala izbu, ked bol doma, ako som sa bála, keď išiel okolo mňa, nerozprávala som s ním a videla som, že chce len zdvihnúť ruku a jednu mi prilepiť. Jednu, dve, tri. Pamätám si, ako som mala pocit, že rozmláti zamknuté dvere mojej izby. Pamätám si pár mojich ahoj predratých cez ústa, len aby mu nepukli nervy. Môj hnev, odpor za všetko, čo dovtedy spravil bol silnejší ako môj strach.
Nenávidela som ho, ked pár mesiacov po jeho prvých výčinoch(o ktorých sme my, deti, vedeli) babina zomrela. Tá žena, čo takmer celý svoj život ľavou zadnoubojovala s rakovinou. Tá žena, ktorú som nikdy nevidela smutnú. Tá, čo mala viac energie ako my, nakoniec prehrala, lebo sa nedokázala pozerať, ako všetko zničil. Psychika je silná vec.
A pred Vianocami sa opäť vrátil. Ja som a myslím, že môj brat tiež, nenávidela mamu, že ho odprosila, aby prišiel.Mala som trinásť a Vianoce som strávila na cintoríne so psom. Presne tým psom, ktorého som silne objímala vo chvíli, keď mama hádzala sklenenú vázu o dvere, chvíľami kričala od zúfalstva, plakala alebo mlčala ponížená, stratená a bezmocná.
Potom odišiel .Z domu. Nie z jej srdca a nie z našich životov. Robil milióny podraz a stokrát sa tváril, že ho všetko mrzí. Ona sa s ním stretávala potajomky, ešte aj po rozvode.
Mala by som ďakovať tej poslednej kvapke, vdaka ktorej pohár pretiekol. Kvapke, žene, vĎaka ktorej teraz môžem vzdialene rozmýšľať o tom, aké slová som mu, a kedy to bolo, naposledy povedala.
Akosi rýchlo prešlo tých, kriste, naozaj je to 5 rokov? Pamätám si málo a aj to mi je priveľa. Keď život musíte brať proste tak, ako ide , ubehne to prirýchlo. Už neplAčEM, keĎ si na neho spomeniem, na to, ako mi zaväzoval šnúrky a vôbec, ja už si na neho nespomeniem .
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár