Predtým, ako som sa začala sťažovať

                   

V dňoch
plných blogov, článkov a videí o tom, aké zlé či dobré  je vzdelávanie nalekárskych fakultách, aké
zlé či dobré je naše zdravotníctvo,dovoľte mi zaželať si, aby sme prihodnotení
vecí okolo, nezabudli pozerať na to, akým spôsobom tento celok dotváram či
vytváram ja sám.



Koľkých
z nás rozčuľujú dôchodci, ktorí majú prázdnu električku, ale chcú sedieť
na našom mieste? A koľkí z nás sa s nimi potom pohádajú alebosi
dajú slúchadlá a ignorujú ich a koľkí z nás sa iba znechutene
postavia a frflú si popod nos, že to museli urobiť? Koľkokrát to miesto
uvoľníme bez napomenutia?Je to teda naša chyba, že sanepostavíme vždy alebo ich
chyba, že chcú ísť na naše miesto? Mince, ktoré mám vo vrecku ja, majú dve
strany. Postaviť sa v plnej električke vtedy,ked prídeniekto, komu sa
stojí oveľa horšie ako mne, je pre mňa prirodzené. Rovnako prirodzené aj po
milion situáciách, kedy sa nado mnou niekto rozčuľoval, že nemôže sedieť práve
namojom mieste(hoci má jedno hned za mnou voľné) a ja som sa nepostavila.
Som poresvedčená otom,že mama a učiteľky,ktoréma učili úcte ku starším, sa
za mňa nehanbili. Presvedčená otom,že tomu, kto chce sedieť právena mojom
mieste, nepomôžem tým, že sa postavím, ale snahou byť človekom, ktorý sa ich
zajtra pri čakaní na električku opýta, či im môže tašku do nej vziať. Tým, že
im potom prajem pekný deň a spravím to ešte stokrát potom, ako na mna
škaredo pozrú v MHDčke, ked budem sedieť.



 



Lekárka sa
sťažuje na zlé podmienky, či už platové, materiálone vybavenie oddelenia,
prostredie nemocnice.Sťažuje sa na to,že nekonečne dlho pracuje. Že si stovky
vecí musí robiť sama a nik jej nepomôže. A potom študentovi nedá
priestor na otázky a ak ich dostane, nechce odpovedať. A potom sa
hnevá,keď ten istý študent,ktorému nič nevysvetlila, príde do praxe,nevie robiť
veci, ktoré robí ona. Áno,je to stáletá istá lekárka, ktorá sa dennodenne
sťažuje, že si všetko robí sama a niet človeka,ktorý by jej pomohol, tá,
ktorá hovorí, že študenti súhlúpi, že nič nevedia, tá, ktorá ich ku ničomu
nepustí,lebo neverí tomu, že by niečo mohli vedieť. K tejto lekárke potom
príde pacient, voči ktorému vystupuje nervózne a nevrlo, hoci je púžasnou
odborníčkou, lenže stres a únava a nedostatok spánku a zlé
ohodnotenie, sa na jej vystupovaní podpíšu. Pacient odchádza nespokojný,nepokojný,
pochybuje o jej kvalitách a už sa k nej nechce vrátiť. Nechce sa
vrátiťpresne k tej doktorke, ktorá sa niekde medzi škôlkou
a atestáciou zabudla pozrieť na to, čo tomu nefungujúcemu systému dáva
a môže dať ona. K tej istej doktorke, ktorej by niekto veľmi rád
pomohol, keby vedel a malmožnosť vedieť ako.



Medzičasom
študent,ktorý sanemohol spýtať anemohol pomôcť a ten, ktorý chce všetko
tak dobre vedieť, je presne tým,ktorý nechce ostať na stáži o dve hodiny
dlhšie,lebo už sľúbilkamarátovi,že pôjdu na futbal. Po niekoľkomnoho pokusoch
dozvedieť a naučiť sato, čo ho zaujíma už neverí, že k tomu raz dôjde
a ked k tomu dôjde,tak na to právenemá náladu.Je to ten istý
študent,ktorý si z pozície niekoho, koho paciento zdravia dobrý den,
myslí, že pani upratovačka v bielom tričku nosí iné biele tričko ako on
a že zdraviť ju je pod jeho úroveň. Ten istý študent,ktorý sa denne
rozčuľoval, že niekomu nestojí ani za to,aby sa mu predstavil, teraz stretáva
stovky pacientov a ani len mu nenapadne, skôr,ako vysype tisícky otázok,
povedať ako sa volá.



Všetci by sme
kosili cudzie trávniky a pred svojím domom nám nenapadne ani len
pozametať.

 Úvaha

8 0 1 0 4

Komentuj

Komenty k blogu