Občas prichádzajú akési záblesky šťastia. Keď navarím dobrý obed, keĎ DEDOVI CHUTí môj koláč, keď zjem krajec svojho chlebíka a nemusím potom dve hodiny ležať v kŕčoch na posteli. A ak sa mi to náhodou nepodarí, tak predsa mám svoju naučenú polohu. Zatvoriť oči, hlavu čo najviac skloniť, pomaly dýchať. Narátať do 100 a ono to pomaly začne prechádzať.
Neviem, čo skôr obviňovať. Darmo si budem biť hlavu o stenu, že som sa roky zdravo stravovala, že som vyprážané jedlá obchádzala metrovou obkľukou, že so každé ráno chodievala cvičiť.
Darmo budem súhlasiť s tým, že to všetko je zo stresu. Či z chýb z minulosti. Či spred pár mesiacov, ktoré tak ľahko nezmiznú.
Darmo budme hromžiť na kilá liekov, čo mám v sebe.
Svet sa mi nepáči a to je fakt.
Tri mesiace bol dokonalý a keby sa zomieralo na šťastie, už by som tu nebola. Nič ma nebolelo, iba mi more obmývalo nohy a po krku sa mi plazila vôňa neskonalého šťastia.
Teraz mi je všetko.
Iba keď mi občas zazvoní telefón a počujem hlas, ktorý sa len tak pýta a hovorí a potom chápe a snád ani nesúdi, vtedy nemusím kričať do vankúša.
Je fajn mať niekoho, kto počúva už viac ako 3 roky. Aj keď vás bolí svet.
Ďakujem
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár