Dnes v noci som sa opäť zobudila niekoľkokrát. Nuž, som akosi zmierená s faktom, že som restless sleeper. Vždy som sa pozrela na mobil, ako vždy predtým, keĎ SOM VEDELA, žE TAM BUDú TIE HREJIVé, silné, zraňujúce či odmerané slová, ale budú od niekoho, kto ľúbil. Posledné dni sú od slečny. Nie, neznamená to, že ma ľúbi alebo ľúbim slečnu. Pre mňa samu je veľmi prekvapivé, že dokážem tak veľmi akosi lipnúť na chvíľach ľudskosti s kamarátkou.
Ako dlho som to slovo nepoužila. Vždy som v nich videla niečo iné. Dievča chudé, čo je múzou. Dievča depresívne, čo je mnou kedysi. Dievča rozjarené, čo ma učí ako ďalej byť, dlho proste nie obyčajná kamarátka, ktorá naozaj vie pomôcť.
Akosi som sa od určitej doby prestala spoliehať na to, že niečo také vie tak naozaj pomôcť. A tak sa v noci budím a ona mi píše, ako je on tam a ako sa s ním nerozpráva. O tom, ako veľmi "fucking" je to čakanie v prístave , ako v Španielsku nie je tak dobrá káva ako u nás, V Taliansku.
Nesnažím sa budovať nové vzťahy s ľuďmi. Nikdy to nevyhľadávam, nevyťahujem z nich osobné informácie, nehovorím im, že sa mi môžu s niečim zdôveriť a keď ich bolí hlava, nepýtam sa, či v noci nespali. A ona tiež nie. Veľmi nenútene sme sa dostali do tohto, ak to môžem nazvať, štádia.
Keď ma vidí, objíme ma, nórsky, nie taliansky. Talianske objatia sú také falošné, že mi je z nich nagrc. Nuž, ale nie všetky, samozrejme.
Tak som dnes opäť našla novinky z výletu Putignano- Barcelona s Giancarlom v blízkosti a zobudila som sa o šiestej.
Rolety v izbách mi všade, kde som bola spôsobovali akýsi zvláštny druh strachu, nenávisti, únavy, znechutenia z tmy. Všade v domoch je tma, lebo sa bránia pred letným krutým a príliš horúcim slnkom, myslím, že proste prestávajú žiť v zimných mesiacoch, kuklia sa v tme, zmierili sa s tým, že žijú pre leto. Lenže pre mňa to bolo zo začiatku desivé. Ste v dome a neviete, či je noc alebo ráno, lebo je vždy rovnako tma.
No dnes boli tie rolety iné. Cez malé, obdĺžnikové medzery, ktoré vznikajú, keď ich nezatiahnete úplne medzi všetkými časťami, cez ne mi do ešte tmavej izby svietilo slnko. Chcela som len ležať a nič nerobiť, užívať si, ako to teplo, ako radosť pomaly prichádza, aby ma nakoniec objala celú.
Nakoniec som vstala, odtiahla rolety, otvorila okno a veru, to bol pohľad , aký sa mi už dlho- predlho nenaskytol.
Obrovská, žltá a hrejivá guľa sa hrala so závesmi izby a točila svoj chrbát na skle okna mojej izby.
Tak sa začal krásny deň a dnes aj pekne skončí, vždy v to dúfam a dnes mu verím.

 Blog
Komentuj

Komenty k blogu

Napíš svoj komentár