Absolvovala som príjemný a zábavný rozhovor s mamou. Žiadne hádky ani výčitky,žiadne ticho, keď tá druhá povie"Ok, ako myslíš". Nechcem totiž rozmýšľať nad tým,ako s ňou nesúhlasím. Nechcem vlastne rozmýšľať nadtým, ako nesúhlasím so svetom vo veľa veciach. Chcem žiť a to stačí.
Možno som chaos a moja osoba nemá jednu vlnu, na ktorej si konštantne pláva. Budím sa niekedy smutná, nepokojná a inokedy s obrovskou láskou a radosťou. A chce sa mi rozprávať, a potom vôbec nie.
Učím sa nechcieť vedieť odpovedať na všetky otázky a jednou z nich tiež je" Táňa a ty už by si chcela frajera?" Ako hovorí Jakub, tí sa asi nedajú kúpiť v obchode. Žiť si svoj život vysporiadaná so sebou a so všetkým, čo bolo a čo môže prísť, to je vlastne odpoveď na otázky. Byť pripravená, že život nezávisí len odo mňa, že jedným telefonátom sa môže zmeniť všetko, že tie miliardy akože dôležitých vecí veľakrát pre mňa nemajú taký význam, aký im pripisujem len preto, že tak to robia aj ostatní. Môj život sa totiž neskladá z vecí, z ktorých sa skladá tvoj, lebo mozaika nikdy nevznikne dvakrát rovnako. Nie je to puzzle, na ktoré je jeden návod a len jedna predloha.
Toľkokrát ma mátajú veci, ktoré nezmením.Desiatky. Stovky ráz. Dnes sa však učím aspoň vedieť, že ich nezmením a postupne, hoci pomaly, učím sa ich tiež rešpektovať tak, ako sú a zobrať si z nich všetko, čo mi dokážu dať.
Svet nie je nemenný. Nie je konštantne dobrý a konštantne zlý. Proste je. A bolí. A teší. A pripravuje. A ponára sa a nás v ňom a my, trápiac sa nad jeho rozmanitosťou, stávame sa postavičkami v komédií, v ktorej sa prirodzene ocitáme.
Vybrala som si nie prijať následky svojho hovorenia "áno" na veci, ktoré nechcem, ale ťažké, no osobné vyslovenie slova "nie" vo chvíľach, keď s niečím nesúhlasím. Ak toto clé je len hra, len zábava, komédia, ktorú my, nevedomí, berieme príliš vážne, potom je mojím cieľom v spleti príbehov, hodnôt, omylov a stereotypov, len a jedine žiť.
Je zložité, vo svete miliardy možností, vybrať si, no nie vybrať si správne, lebo nikto nevlastní kľúč s odpoveďami. Normálne je to, čo si vyberiem za svoje a prirodzené a rozmýšľať nad tým, ba trápiť sa tým, že iní si vybrali inak, to je príliš smutné na to, aby som to chcela robiť.
Mám obavu že som to buď nepochopil - alebo sa mýliš.
Myslíš že neexistuje kľúč na správne odpovede? Rozhoduješ sa podľa citu? Intuitívne? Alebo náhodne? Že to čo sa nám zdá "prirodzené" je správna voľba? Niektorí ľudia považujú za prirodzený rasizmus. Je to správna voľba? Že nemáme brať ohľady na to čo si druhí vybrali?
Nechceš rozmýšľať nadtým, ako nesúhlasíš so svetom? Chceš žiť a to stačí? Bezhohľadne? Aj keby si žila vedľa koncentráku?
Že je život chaos? Neexistujú pravidlá? Nemáme sa riadiť dopravnými značkami? Zdá sa mi že som to asi zle pochopil lebo inak by som to nazval anarchizmom.
Prečo by neexistoval kľúč na správnu odpoveď? Nemôže to byť trebárs morálka a etika? Vražda zostane vraždou, nie? A zabitie zabitím.
Má svet miliardy možností? To ako? Akú má jablko možnosť keď ho pustím z ruky? Neriadi sa prírodnými zákonmi? Nemajú na správanie ľudí vplyv psychologické, sociologické, biologické, ... a iné prirodzené pravidlá, zákony, ...?
Nie je "chaos" len lacná a pohodlná výhovorka? Nie je to únikový manéver? Nie je to len oklamanie vlastného svedomia?
A čo je to "dobre milovať"? Keď deti nenaučím pravidlám a hraniciam, napr. medziľudských vzťahov, komunikácie, ... je to láska? Nevychovávať dieťa je skôr prejavom nenávisti ako lásky.
Myslím, dúfam, že som nerozumel.
Roleta je špeciálny inkognito mód, ktorým skryješ obsah obrazovky pred samým sebou, alebo inou osobou v tvojej izbe (napr. mama). Roletu odroluješ tak, že na ňu klikneš.