Mne však naozaj život tieto veci, toto všetko, čo sa deje posledné tri mesiace priniesol na to, aby to niečo zmenilo. Aby to zmenilo mňa, aby to zmenilo moje vnímanie sveta, všetkého, čo sa deje. Ľudí, ich pohľadov na svet a mňa, v prvom rade pochopenie seba samej a uistenie sa, že či už našťastie alebo nanešťastie, je tu niečo, čo som ja a to najsilnejšie, to sa nikdy nezmení.
Intenzívnejšiu prácu svojho mozgu si pamätám asi od svojich dvanástich. Myslím tým, vždy som myslela akosi viac, ako bolo treba a oveľa viac ako ostatní. Ono to vo veľa prípadoch , a teda väčšinou pomáha a vôbec nie je na škodu. Analyzujete, máte skvelé známky v škole, chápete veľa vecí a ste hrdí sami na seba. Potom sú tu ale veci, pri ktorých by mozog mal byť akosi trošku a hravo v úzadí a mne sa to dlho nedarilo.
Toľko veľakrát som sa chcela zmeniť, byť iná. Rada sa pozerám na ľudí, čo sa zhúlia a všetko je skvelé a ja môžem vidieť na ich očiuach všetko, čo si prosím. Mám rada spontánnych ľudí, mám rada takých, čo čítajú knihy a robí ich to šťastnými. Obdivujem záľuby ľudí, milujem pohľad na futbalistov, ked dajú gól a v ich tvári je tá najdetskejšia radosť.
Snažila som sa byť mnohým z nich. Presvedčila seba , a teda,pravú seba niekde zakopala, hnevala sa, chcela všetko zmeniť. Dlho to akosi šlo, proste si dáš okuliare a navlečieš cudzí kabát, dá sa to, keď veľa myslíš . Keď vieš, ako presne.
Lenže o šťastí sa nepremýšľa, šťastie sa neplánuje.
A to som pochopila tu, za takmer tri mesiace v Taliansku som sa s tým konečne zmierila, vyrovnala a odpozorovala seba samu, čo ma robí šťastnou. Už nechcem mať zoznam vecí, ktoré by ma mali robiť šťastnou, ak by som bola v svojich očiach dokonalá žena či dievča.
Mám v sebe snád stovky protikladov. A neviem len tak sama vyjsť niekam a vychutnať si kávu a nie, už vôbec si sama neviem sadnúť na lavičku v parku, hoci pokusy by boli,...len ma to skutočne šťastnou neurobilo. Potrebujem mať vždy niečo, niečo veľmi intenzívne, čo ma pred svetom skryje. Akúkoľvek radosť z čohokoľvek a kohokoľvek, čo a kto ma robí šťastnou.
Nie, nie som ten typ, čo zabáva spoločnosť, hoci to viem, len už to viac nebudem nútene robiť. V skutočnosti, ak som nútená byť obklopená veľa ľuďmi , sadnem si niekde na kraj, v rukách či okolo seba mám niečo, čo sa snaží dostať preč všetok ten strach z ľudí.
Vôbec nie som "zlé dievča", čo sa po večeroch opíja a vyvádza a balí chlapov, cítim sa odporne v niečom obtiahnutom a krátkom a keď mám na ústach červený rúž, v mojich očiach to všetkých pohoršuje. To obrovské sebavedomie je len vec, ktorá by mi možno občas pomohla, ale ja ho nemám a nebudem ho vytvárať, lebo keď kráčam ulicou sama, tak sa necítim ako monument, na ktorý všetci obdivne pozerajú.
Neviem kto, čo, proste..niekto mi vracia veľa škaredých vecí, ktoré som kedy urobila a nemyslím, že som ich urobiť nemala. Mala, aby mi boli vrátené a aby som potom mohla na všetko triezvo pozerať.
Často plačem, lenže sa viuem pritom i smiať, som tak veľmi vďačná všetkým okolnostiam a udalostiam, že ma priniesli sem. Na miesto, kde ďakujem za všetky slzy, lebo ma vzpriamili, lebo mi pomohli uvedomiť si, že nemusím byť inou na to, aby som bola šťastná.
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
A, závidím ti.