Dobre. Allora. Well. Medzi tým sa tu zmietam už nejaké- tie dni. Zabudla som, či je pojdem alebo pôjdem a kde dávame prízvuk a neviem používať ô a strašne mi to prekáža. S mamou rozprávam nárečím a naša krásna, ľúbozvučná slovenčina je v prdeli.
A môj netaliansky taliansky chlap ju nemá rád, lebo počuje len tú trnavskú. Musí mať, doriti, rád slovenčinu, keď je proste pekná.
Nie sme prisladkí ako oni a nie sme bez emocii. My sme dokonalý, optimáneprízvukový národ.
No ale aj tak- odpustím mu to. Prvé dni boli strašne nanič. V dome bez kúrenia a internetu, so zvieraťom, čo ma chcelo zabiť a 4 členmi nehovoriacimi anglicky. Potom prišiel on a ukázal mi tie peknosti tohto prirozprávkového Talianska. Všetko je tu také maličké. Aj čokoláda, aj cukríky, aj uličky, aj bary (ale to nie sú bary, to by sa v slovenčine malo volať inak) , reálne je to len jeden BAR,aj ten je malý a má malú fajčiarsku miestnosť.
Taliani majú vkus!Všetko tu je také optimálne elegantné. A nosia dokonalé topánky a nenávidia Čínu. Potrpia si na luxus, kupujú drahý syr a kaderníčky im chodia domov len aby im "vyfúkali vlasy".
No a "môj chlap" je vlastne žena, čo má svoje dni trochu častejšie a teda ja.
A vôbec ma nezaujíma, že odtiaľto raz odídem, lebo ved zo živots nám všetci raz odídu.Strašne mi je super, ked ho mám pri sebe, lebo je nenútený a nesladký, jue pravá čokoláda a nosí pekné topánky. A aj sexy šoféruje auto a aj čaká, ked si zaväzujem šnúrky. Pozerá, keď hľadám princovu hviezdu a plače na mňa. Hovorí mi,ako a nenávidí a ako ma už nechce vidieť.
A je príliš ja. Vie, že raz odíde bez ohlásenia a už teraz ho to mrzí. Ale ja to spravím skôr, aby ho nemrzelo. Môžme sa predbiehať.
Žerú tu ako prasatá. Tak som im povedala, že na Slovensku po piatej nejeme( pre moje osobné blaho) , tak mi tu vyvárajú najlepšiu zeleninu sveta(čo som nikdy v živote nejedla) a robia najlepšiu kávu, akú som kedy pila.
A rozhodla som sa, že zavediem nevyzúvanie sa pri vstupe dodomu, šak to už je také normálne.
Hej a voňajú tak filmovo.
Nikdy učebnicovo nečakajú,kým všetci začnú jesť a môžem im podať ruku v rukaviciach- jes! Moja mamina mi kúpila strašne talianske rukavice.
Nikdy sa tu nedržím za ruku a asi z toho skapem od šťastia.

 Blog
Komentuj
Napíš svoj komentár