žiadne zajtrajšky

Ráno vstanem potom, čo som sa v noci každú hodinu zobudila. Umyjem si zuby, vyčistím tvár, bez toho, aby som sa pozrela do zrkadla. Spravím si kávu, ktorá vychladne skôr,ako ju stihnem piť. Nevnímam čas. A keď sa predsalen pozriem na hodiny, mám ešte 10 minút do odchodu. Sadnem si na posteľ, chytím do ruky mobil, vzdychnem si, je čas, odchádzam. Kúpim si v automate colu- moje raňajky a počkám muža môjho života (najúžasnejšieho chlapa na planéte, jakuba, kým príde) . Je to kamarát a ja ho tak veľmi veľmi ľúbim a milujem, že je v mojom živote a tak veľmi ho potrebujem, že keď príde, iba sa zamračím, ako to vždy robím s tými, ktorých mám najradšej- snažím sa ich odohnať.

On mi povie, že výborne vyzerám, ja mu za to vynadám, lebo som presvedčená o tom, že som klasicky odporná a zvyšok cesty už ibazatláčim slzy dnu a tak veľmi ma mrzí, že mu neviem dať najavo, že je jednou z najúžasnejších vecí, ktoré sa môjmu životu stali. Kiežby každá žena mala Jakuba ako je ten môj.

Potom sa spolu prezlečieme, ja dúfam, že na mna nikto nepozerá, aká som nechutná a ja pri tom obdivujem všetkých naokolo. Vo farebných sukniach, tričkách s potlačou, so žltými čiapkami, džavotajúcich študentov, tú vravu, ten život, to nadšenie, tie nádherné úsmevy, tie smejúce sa oči, za 10 minút spozorujem všetko, čo im závidím a potom si potajme utriem slzy.

Zvyšok stáže nevnímam, bolíma brucho, lebo som nič nejedla a točí sa mi hlava, nechcem, aby na na mňa niekto rozprával, lebo ešte jedno slovo a už to nezvládnem. Nezvládnem udržať to,čo zo seba vypustím, ked prídem medzi štyri steny. Nezadržateľný plač. To je to, na čo celý deň čakám. Na tie dve hodiny, kedy môžem slobodne plakať. Ležať v posteli, piť kávu a plakať. A nadávať si za všetko, čo som opäť spravila zle. Nezadržateľný plač, to je útecha môjho dňa.

Pozbieram sa z postele a idem do fitka,kde si vybijem zlosť. Vraciam sa unavená, so slzami v očiach a líham si do postele do dalšej z nocí, do ktorej nepríde spánok.

Tak veľmi som dúfala, že to zvládnem. Tak veľmi som chcela a tak veľmi sa snažila. zatínala zuby a usmievala sa a verila, že tá vôľa vydržať bude silnejšia. Nie. Už bolo priveľa bolesti a priveša negatívnych správ. Priveľa dní, kedy mám opäť málo k tomu, aby som sa spustila k zemi, ked sa mi krúti hlava. Priveľa dní, kedy ma bolí hrud z toho, ako mi búši srdce. Priveľa úderov voči láske môjho srdca. priveľa ignorancie mojej duše. Priveľa dní bez objatia. Priveľa presvedčenia, že robím veci zle. Priveľa chvíľ, kedy bolo všetko dôležitejšie ako ja.

Prepáč mi Bože, prepáč mi Birdz a prepáč mi každý, čo si veril, že to nakoniec opäť zvládnem s úsmevom.

 Blog

4 0 6 0 0

Komentuj

2 komenty k blogu