takú máš rád ,
smeješ sa na modrom svetle,
na fialovom.
Nechcem ti šepkať do ucha
prečo a aké je to,
čo máš.
Čo nikdy nezhasína.
Ľudia nevlastnia pocity,
sú ich hostiteľmi .
Je mi tak krásne.
Zaborím nohu do tejto chvíle,
do teba,
kde sa začínaš smiať ,
kde mi zdvorilo podávaš ruku.
Som opatrná,
lebo tak si prosíš a
neskočím do vody
aj napriek túžbe.
Budem milimetre seba zoznamovať
s vodou a potom môžeme
v tichu rátať soľné kryštáliky.
Ticho s tebou nie je tak zlé.
Opäť sú pri mne cukrové vaty ,
nos v zmrzke.
Je to nádherné,
takto mi vonia ešte hodiny :
po tebe.
Líham si do ľadu rozohriata,
v koži ryhy brušiek tvojich prstov ,
čo chrániac pred tmou
ovládajú celý svet.
Po ceste domov
nachádzam domov .
potom sa mi v očiach
mihajú rovnaké svetielka,
akými sa vieš kresliť.
Hopsám do kruhu,
do vzduchu,
do dlaždičky,
do teba .
Chceš ísť na kolotoč?
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
1
murcatko
23. 1.januára 2012 15:04
Pekne si zachytila pocity, ktoré všetci občas zažívame. Moje ,,občas" je teraz, včera, dnes, zajtra, jupí
Napíš svoj komentár