Netuším, kde sa vo mne pri braní antidepresív a iných uspávajúcich liekoch vzala energia každý deň cvičiť. Som si však istá, lebo si to doteraz pamätám úplne verne, že to hrozne bolelo. To, že som nič nevládala robiť. To, že som vyzerala úplne inak. Bolela ma každá kvapka potu a každý jeden pohľad do zrkadla bol niečo tak náročné, že tá bolesť po operácii bola zrazu absolútne nič.
Tak som si chodila do posilky a zvykla si na ňu a precitla v okamihu, keď sa ľudia začali na mňa prekvapivo pozerať na jar, keď sa vyťahujú šaty. Zistila som, že so, cvičila každý deň. Keďže som mesiace nechodila nikam inam len do nemocnice a do fitka, bolo moje okolie prekvapené a ja tiež. V tom procese som sa prestala pozerať do zrkadla, lebo ma vždy rozplakalo. Lenže teraz pred ním stálo dievča, ktoré malo červené líca, žiarivé oči, dlhé zdravé vlasy a pekné nohy v lodičkách.
Vôbec mi nie je hlúpe takto o sebe hovoriť. malo by mi byť hlúpe uvedomenie si, ako dlho- predlho som sa nemala rada. A nemyslím tým len mesiace po operácii, ale už oveľa, oveľa skôr som sa viac porovnávala s ostatnými ako poznala to, čo bolo pekné a dobré na mne.
v tom období sa blížilo leto a ja som sa pomaly balila do Thajska, vyraďovala zo svojho jedálnička mlieko, lebo som sa po ňom necítila dobre, zaradila rôzne druhy strukovín a semiačka a všetky tie milé veci, ktoré som pri varení nikdy nepoužila. Thajsko prišlo v správnom čase a len ma utvrdilo v procese, ktorý stále prebieha.
Prestala som jesť aj vajíčka a teraz si denne varím vegánske dobroty a je mi úplne jedno, či to mám len v hlave alebo je to tak, ale až teraz sa cítim zdravo. A je mi tiež ukradnuté, čo si kto myslí o vegánčení, každodennom cvičení a pití 4 káv denne a bla bla .Totiž až teraz, až teraz viem, čo to znamená mať rád svoje telo a seba v ňom. Žiadne slzy, keď nemám nohavice č.26, ale 28.(áno, to ma ešte donedávna dokázalo rozplakať). Žiadne pozeranie sa na vychudnuté dievčatá so závisťou. často si robím fotky a vtedy vlastne plačem, to je fakt, ale hovorím si pritom, akú púť som musekla absolvovať, aby som prišla do štádia, kedy som zdravá, svieža, fit a ako už viac nechcem plochý zadok a nechápem, ako som h niekedy mohla chcieť.Dobre, nikdy nebudem krv a mlieko, ale teraz sa cítim ako žena a nepozorujem si, či mi dostatočne trčia kosti. Nikdy nebudem mať ani dlhé nohy, ani krásny štíhly krk a ani výrazné lícne kosti a už preto nehodlám držať absolútne žiadnu dietu, trápiť sa a roniť slzy nad modelkami.
Keby to malo význam, našla by som každú anorektičku a každú ženu trápiacu sa tým, že nespĺňa ten chorý ideál, ktorý si vytvorila v hlave a dookola jej vysvetľovala, že vychudnutá nie je zdravá a už zďaleka nie krásna.
Musela som prežiť polročné peklo a plakať tak často, že ma prestalo baviť utierať si slzy, aby som pochopila, ako veľmi pekné je žiť pokojne. A ž žiť pokojne je netrápiť sa nad vecami, ktoré nemôžem zmeniť. Musela som risknúť, že stratím všetko, aby som mala tak veľa ako mám dnes v srdci.Láska je lásku dávať, nie byť závislý od prijímania. A tak to mám so všetkým. Nemusia byť pokorní, aby som bola pokorná. nemusia byť úctiví, aby som bola úctivá. nemusia byť slušní, aby som bola slušná. nemusia ďakovať, aby som ďakovala. A nemusím MAŤ, aby som milovala.
Prešiel rok a mňa už nebolí pocit, že Maťovi nepoviem inak ako One and Only. Má v mojom živote veľmi, veľmi podstatné miesto. Je ťažké prijať niekoho do môjho života. Pri niektorých to trvá 5 rokov a desiatky nepochopení. Pri niektorých to trvá rok a potom pol roka trápenia. Pri niektorých je to tak silné, až mám pocit, že to nie je zdravé. Pri každom z nich je to však bez otázky, či to má význam.
Ukladám si ťa do srdca ako ďalší kúsok mozaiky
hoc budeš bolieť
tak aj ty
si láska v mojom živote.
Do lesa chodíme aj vtedy, keď sa ho bojíme
Blog
Komentuj
6 komentov k blogu
1
willbebetter
24. 9.sept. 2017 20:10
krasne, joj, az mam hned krajsi vecer
5
Do lesa chodíme aj vtedy, keď sa ho bojíme.
Lesa sa nedá báť. To čoho sa bojíme, nie je les.
Lesa sa nedá báť. To čoho sa bojíme, nie je les.
Napíš svoj komentár