Rozmýšľam, čím začať. Mestská hromadná doprava ma už zrejme rozčúliť nemôže, chodník, síce esteticky brilantný, ale funkčne nezmyselný, taktiež nie. Ale prišlo niečo nové, čo moju cholerickú povahu trošku iritovalo. Samotné Štátne divadlo Košice to nebolo. Je to nádherná budova, vychovávajúca skvelých hercov. K tomu nemám žiadne výhrady. Môj nekľud začal až po vstupe do budovy. Nejaký čas som blúdila hľadajúc moje miesto na sedenie. Úspech sa dostavil.
Musím sa priznať, nebolo mi sto krát po chuti, že musím sedieť na mieste, odkiaľ mám síce výhľad na všetko naokolo, ale na javisko temer žiaden. Ale odvrávať som nemohla, čušala som a bola rada, že tam vôbec môžem byť. Už hneď od prvej scény som vedela, že nebudem ľutovať. Začula som prvé slovo a mohla som s čistým svedomím povedať, že herci nám dnes predvedú riadny výkon. Avšak, moja intuícia mi vravela, že to nemôže byť až také ideálne. Čo sa však nestalo? Teda, okrem môjho uboleného pozadia? Prisadli si k nám nejakí dvaja mladí muži. Pravdepodobne si tu bola po dávku kultúry aj nejaká škola. Veď ja nič proti tomu. Keby sa však aj tak správali. To, že prišli asi pätnásť minút po začiatku predstavenia, by sa ešte dalo prepáčiť. No to ostatné, čo sa dialo potom, ani nie. Pravdaže si neodniesli bundy do šatne, takže rušili okolie akože, „tichým“ vyzliekaním sa. A zrazu bolo ticho. Juj, až mi srdce od radosti podskočilo. No, ale toto nie. Začali, ako inak, spolu debatovať. Aj keď bolo vidieť snahu o šuškanie, v mojom pravom uchu však stále čosi nesedelo. Mimovoľne som sa započúvala do ich rozhovoru. Pravdaže bol „plný“ dojmov z predstavenia. „ Ta šak poďme het, ne?“, veta povedaná najmenej každú minútu. Pomyslela som si svoje, sem – tam na nich nepríjemne zazrela. Oni si zrejme mysleli, že s nimi flirtujem, lebo na mňa hodili úsmev prekvitajúci sexepílom. Po tom všetkom mali drzosť opýtať sa nás, kedy predstavenie skončí. Reku chlapci, tam sú dvere. Ale prekvapilo ma, že žiadna pani uvádzačka ich ani raz neupozornila, i keď viditeľne rušili okolie. Akosi som to prehltla, začala sa sústreďovať len na umeleckú hodnotu, ktorá mi bola ponúkaná z javiska. A prežila som to. No mládenci to už nevydržali a asi desať minút pred koncom to vzdali. Stojí za zmienku pouvažovať nad tým, prečo takí ľudia prídu do divadla, keď tam vlastne nechcú byť. Veď žijeme v demokracii, nik ich nenútil. Nuž, kde blb, tam nebezpečne.
Blog
Komentuj
2 komenty k blogu
1
tinka23
28. 11.novembra 2008 17:12
skvele napísané, presne viem o čom hovoríš, my sme boli so školou včera v BA na Novej scéne a okolo mňa ľudia (od nás samozrejme) v pokoji jedli a šuchotali, dve dokonca kvôli tomu lebo nedokázali sedieť jedna bez druhej presunuli dve panie aby sa zmestili k sebe, podotýkam že nie bohvieako vhodným spôsobom a také, že behanie zo stredu radu každú chvíľu a všetci im museli vstávať, normálka...a branie ohľadu na to že ideme na Novú scénu a tak sa aspoň trochu slušne obliecť u pár jedincov nulová...čistá krása
2
No hej divadlo mi príde take vznešené a asi to muselo byť fakt nepríjemné..
Napíš svoj komentár