Sama by som to nikdy neurobila, ale šlo to zo mňa samo... Tak čo sa budem
Mám pocit ako by som to ani ja nepísala...
WARNING! Amatéér
S odstupom času mi to pripadá ako pokus zaujať pozornosť, ale bola to len
*****nočná chvíľka nudy ovplyvnená náladou*****
A kapánek tuším aj dosť depkou?
Nemyslite si prosím o mnenič zlé
Ale tu to už je
Dvaja si šťastne kráčajú,
Mesiac nad nimi svieti.
Tú lásku cítiť priam vo vzduchu,
sú ako bezstarostné deti.
Myslíš si... Čo chýba im?
Predsa nič. Všetko je bez chýb.
Veď majú jeden druhého
a navzájom sú si všetkým.
Slnko sa na nich šťastne smeje,
ona tiež, keď v tráve s ním leží.
No ako aj nebo vie zaplakať,
zrazu padajú slzy z očí.
Prečo je zrazu koniec?
Krásne odišlo... Kvetina zvädla...
Zavinila to ona? Či nie...
Alebo ho už omrzela?
...nezráta, koľko dní plakala...
šťastné dni pre ňu skončili,
ružové okuliare sa stratili,
tie spomienky ukrutne pálili
...a iba bolesť zostala...
Chýba mi teplo tvojich rúk
a jemné dotyky pier.
Večerné prechádzky ľahkou tmou,
keď mesiac nad nami bdie.
Chýba mi zrýchlený dych,
keď sme si blízki nežne.
Chýba mi to, čo kedysi
bolo pre nás bežné.
Chcem znova hrať naše hry,
čo pointu sme im vzali.
Chcem znova počuť tvoj smiech,
keď sme sa detsky zabávali.
Chcem naspäť to bezpečie,
kým tvoje ruky moje držali.
To všetko s tebou už odišlo,
moje ruky prázdne zostali.
...Stále mi v srdci znejú tvoje slová:
"Ľúbim ťa a si iba moja!"
A tomu som sa nebránila...
Lebo vždy som bola tvojou len...
Pre mňa si bol splnený sen...
Zmysel prečo žiť v noc i deň...
...až kým jedna veta všetko nezničila...
Kam zmizli tamtie chvíle,
keď si ma nechcel pustiť?
Prečo to muselo prísť?
Zrazu chcel si ma opustiť...
Spomienky na mňa si vymazal.
Prosím... Aj ja to chcem skúsiť.
Aj ja chcem... Nie! MUSÍM zabudnúť.
A niekoho zasa ľúbiť.
To bolo príliš odvážne.
Ten jediný pre mňa si ty.
Dávno viem, že sme si súdený
a kdesi v hĺbke to tušíš i ty.
Takto sa končí príbeh môj,
v duši mám veľké diery.
Moja cesta už skončila.
Chcem pocítiť tvoje pery.
Už nie je čas na slzy, mám prácu.
Tma mi už farby pohltila.
Noc vždy čierňavu prináša,
dnes ma celú zahalila.
Jediná priateľka ostala mi verná...
Krv z rán sa stále viac rynie.
Ostrá hrana po ruke sa kĺza,
moja bolesť nikdy nepominie.
Koniec sa blíži, ruky sa trasú..
Vie, že musí to spraviť.
Svetlo sa blíži, rany krvácajú.
Inak sa zakázanej lásky nezbaví.
...tak ľahké tam iba skočiť...
Vlak išiel ďalej zlovestnou tmou.
Netušiac, že život vzal.
Nevedel, že jej tak pomohol,
o koniec trápenia sa postaral.
On v ten večer zaspať nemohol.
Myslel na ňu neprestajne.
Áno.... Hneď ráno jej zavolá,
no nevedel čo sa stane.
Ľútosť prišla neskoro.
Navrátiť sa už nedá.
On vie už, čo cíti k nej,
no jej tvár už je neživo bledá.
Jeho pery viac úsmev nezdobí,
jej tvár všade vidí stále.
Nechce jesť, piť, už ani nespáva.
On má takisto na mále...
Nechce už takto bez nej žiť,
viac to už pokaziť nejde.
A tak sa rozhodne zas s ňou byť,
aj keď na svete to už nejde.
Chce znova hľadieť na jej tvár,
rátať jej drobné pehy...
Tak vezme si najcennejšie čo má,
aby zas sa dočkal jej nehy.
Teraz, keď v lete padá dážď,
To sú ich šťastia slzy,
že znova v láske našli sa,
no čo sa stalo ich mrzí.
On svojej chyby si vedomý,
nadovšetko ju miluje,
už navždy spolu zostanú,
teraz im možno lepšie je.
Takto sa ich láska skončila...
Možno vy ste práve šťastní tiež,
ale láska je vec nestála...
Tak neváhaj a rýchlo bež
A zakrič ... ľúbim ťa! ... kým je čas
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár