Áno, ja viem, mala by som sa učiť. Ale neviem sa jednoducho prinútiť. Ťažko to je, keď mi hlavou behajú múzy o tom, čo by som mohla písať. Keď ma napadajú kombinácie vecí, ktoré by som si mohla obliecť na oslavu, ako si urobiť nechty a najradšej by som to všetko hneď vyskúšala. Chcela by som si konečne urobiť tú koláž na dvere, na ktorú sa chystám už asi polroka, ale stále nebolo dosť materiálu, a keď aj hej, tak nebolo času, prípadne chuť. Teraz nie je čas, ale všetko ostané je.
Čas. To je tá jediná vec, čo mi momentálne najviac chýba. Skutočne neviem, načo som si to takto vymyslela, keď som vedela, že budem večer plakať do telefónu, že chcem byť doma. Prišla som o zdobenie stromčeka, o pečenie koláčov a prídem aj o oslavu v deň svojich narodenín s rodičmi a bráchom. Veľa ľuďom na tom tak nezáleží, ale ja som posledne tak málo doma...akože vskutku milujem Bratislavu a fakt mi tu je dobre, ale teraz je vianočný čas a ja ani nemám pocit, že takto o týždeň už budem na Štedrý deň len spomínať.
Žiadna výzdoba, nijaký náznak Vianoc, ak nerátam mikulášsku ponožku zavesenú na okne, ktorá aj tak nie je moja. Ani na Mikuáša som nebola doma. Sladkosti dostanem teraz. Hurá, môže sa začať prežieranie. Juch, hneď mi je lepšie, keď viem, že zas prídem do Bratislavy o nejaké to kilo ťažšia.
A potom. Dohováram iným, aby sa učili. Aby sa nebáli. Že to zvládnu. Niežeby to mne nemal kto povedať, ale pri mojom šťastí, ktoré je so mnou podľa mňa len vtedy, keď už ide naozaj o otázku života a smrti, tak je zbytočné, ak to niekto povie mne.
Fakt. Je mi smutno. Lebo sú Vianoce a ja som uprostred ANTIvianočných 4 stien. Žiadna vôňa ihličia, manadarínok a škorice. Jediné, čo tu vonia sú párky, ktoré si práve varila spolubývajúca a vo mne zbytočne vyvolávajú len hlad. Na stole nemám varené víno alebo punč alebo nejaký likér, ale energeťák a naciedzam sa ním, hoci vôbec nie som smädná a ani ospalá.
Som len unavená z tohto hektického obdobia. Kiežby mohli najbližšie 3dni utiecť ako voda spomedzi prstov, aby som už vystupovala v noci o trištvrte na tri vo štvrtok na stanici a kráčala tmavou ulicou ťahajúc preukrutne ťažký kufor a zalieval ma pocit šťastia, že hoci svoje mesto nemilujem natoľko ako to, v ktorom práve píšem tento blog, ale že som konečne na Vianoce DOMA.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár