Mám ju rada. Veľmi. Vždy som mala, skvelé dievča. Zažila si veru aj ona, hocičoho. Niektoré veci jej nevychádzali, napokon ako každému. Nemôže ísť vždy všetko ako po masle. Z času na čas sa musíš dostať na dno, aby si sa nanovo odrazil a začal znovu čosi budovať.
Tešila som sa na ňu, no obávala som sa jedného. Čo jej poviem? Predstavila som si tú typickú otázku „čo máš nové?“ Ak si niekto pozrie moju nástenku, nájde toho mnoho, no skutočné moje „ja“ nie.
„Nemám nič nové.“ Ani som na ňu nemohla pozrieť. Asi na mňa pozerala ako na blázna. Ako človek nemôže mať nič nové za polroka? Jednoducho. Pokiaľ nepokladáš niečo za neskutočne úchvatné alebo nezaznamenáš nejaký veľký úspech, aspoň pre teba, tak nové nemáš nič. To, že spoznáš ľudí, že sa ti niečo prihodí, že si zažila to a to ja nepokladám za nové v tom zmysle, v akom sa to ona pýtala.
Za to ona toho mala. Žiarila. Už má po skúškovom. Za pár dní odlieta do Škótska. Býva s priateľom. Škola ju baví. Pravdepodobne pôjde na Erasmus. Môže si dovoliť užiť si Londýn, či Paríž, pretože má ušetrené a plánuje si zarobiť. Je svojím spôsobom dokonale šťastná.
„Zaslúžila si si to.“ Povedala som jej dnes na káve. A myslela som to vážne.
Potom sa však ozve ten egoistický hlások. A čo ty?
No keď sa nad tým zamyslíš, zistíš, že ti nie je zle.
Nemáš síce priateľa, s ktorým by si bývala a aj ten (ne)vzťah, čo si doteraz mala, je pravdepodobne u konca.
Nemáš po skúškovom, pretože len minulý týždeň ti začalo, takže logicky to je nemožné.
Nemôžeš odletieť do Škótska, pretože máš povinnosti, ktoré si musíš najprv splniť.
V Londýne aj Paríži si už bola a prežiješ to, ak tam nepôjdeš toto leto.
Škola ťa síce nebaví vo všetkom, ale stále je tam ten záblesk, ktorý ťa drží nad vodou, tá vidina toho, čo chceš.
Možno nemáš zarobené státisíce, ale zatiaľ ti stačí to, čo zarobíš a máš rodičov, ktorí ti peniaze radi dajú a pomôžu a hlavne chcú.
Skutočnosť, ktorá mi vadí je tá, že nedokážem odpovedať na otázku „čo máš nové?“. Nie je predsa možné, aby si za 2h prerozprávala udalosti posledného polroka, či dokonca v niečom roka a k niektorým sa ani nechceš vracať. Potom sú veci, ktoré, hoci sa dejú momentálne, nemáš chuť rozoberať. A zároveň počúvať o udalostiach, ktoré sa stali druhému. To sa nedá.
A samozrejme, nemusím ten pohľad mojej maminy, keď sa dozvedela všetky nové informácie o tom ako sa jej darí. Keď jej povie: "No ty si ale šikovná", prípadne "A ty nechceš ísť do Škótska??", či veľavravný pohľad (hoc aj nie na teba) na to, keď oznámila, že do spomínaného Škótska ide s priateľom.
Každopádne ale viem, že skúšky porobím, nájdeme si nový privát, nájdem si ďalšiu robotu, zarobím si na festivaly, budem spokojná a v septembri, keď sa opäť stretneme jej poviem:
„Tak toto bolo moje leto!“
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
Napíš svoj komentár
posledné dva odseky sa mi veľmi páčia..