Ísť vo vlaku, sedieť si len tak v kupé a oproti seba mať rozkošný párik.
Nie, vážne.
Niežeby som niečo mala proti párikom, keď som teraz čerstvo samostatná jednotka.
Nie, vôbec nie.
Mne sa to práveže páči.
Len mi je smiešne.
Smiešne, keďže netušia, že ich spopod šiltu sledujem.
Obaja si vyfarbujú maľované krížovky. Mimochodom, najradšej by som ich jednému vzala a vymaľovala si aj ja nejaký obrázok, ale zas nebudem kaziť ich spoločnú aktivitu, no nie?
Obaja vyzerajú tak obyčajne.
A predsa nejako inak.
To bude tá láska.
Teda asi.
Ale páči sa mi ako keď mu povie, nech jej dá gumu, tak bez prevrátenia očí vyberie peračník a dá jej gumu s otázkou, či sa pomýlila. Bez smiechu. Bez úškrnu. A ona mu povie, že áno. Že zle spočítala. Ach, tá matika robí problém asi viacerým...
A potom si čosi šepkali do uší. Podľa mňa to boli nejaké oplzlosti, lebo sa potom obaja začali potmehúdsky usmievať. Buď to alebo to boli nejaké sladké vyznania. Ja osobne by som radšej brala tie oplzlosti
Ach, áno a potom si asi po chvíli všimli, že ich sledujem. Aj napriek mojej šiltovke a skrytej identite pod ňou, tváriac sa, že hľadím do papierov a učím sa na zápočet. A videli ako sa usmievam. Neviem teda, či im došlo, že sa pousmievam/ usmievam nad nimi, ale to mi v podstate môže byť jedno.
A tak vám poviem, teraz pozorujú oni mňa. Teda, tá mladá nie. Tá si farbí ďalej. Ale jej priateľ s kamarátom. Neviem, či využívajú to, že teraz, keďže ťukám ako šialená do klávesnice, tak nestíham sledovať spopod šiltu čo sa deje alebo prečo. Isto netušia, že píšem o nich. Podľa mňa netušia vôbec, že čo píšem. Však kto by. Možno si myslia, že nejakú seminárku. Ale to neviem. Či niekto niekedy tak rýchlo písal seminárku. Ja fakt ako najatá ťukám do toho ntb.
Aha, ešte som to chcela! S tým kamarátom. Nikdy som nemala rada cestovanie s párikom. A ani som nemala rada, keď šiel niekto sám s nami, keď som ešte aj ja tvorila párik.
No chudák chlapec. Ani mp3 nemá. Ja by som mu aj požičala, ale vybila sa mi a jediný zdroj hudby je teraz môj comp a ten mu bohužiaľ poskytnúť nemôžem, nakoľko sem ťukám o ňom.
Inak, smie sa to? Viete, nie je to ako s tým fotením, že bez súhlasu to nemôžeš zverejniť. Ale zas, paparazzi, čo? Tí sa nepýtajú. Tak ja budem teraz taký spisovateľský paparazzi.
No ale vráťme sa k tomu chlapcovi! Bože, ten v strede, čo sedí, neustále si šúcha koleno a ja mám furt periférne pocit, že to je koleno toho kamaráta, čo sedí vedľa. Ešteže to je len periférne
No ale vážne. Len tak pozerá smutne z okna. Aj to musí pozerať cez kupéčkové dvere ešte. Si aj záves musel odtiahnuť. Kamarát sa mu poriadne nevenuje. Len tým svojím krížovkám. No čo vám poviem. Také je cestovanie s párikom. o to horšie, že si oni maľujú a on nič. Prečo si on tiež nevytiahne nejaké sudoku? Však to je tiež účinné na mozog. Ja som už toľko krát uvažovala, že si vezme do vlaku nejaké krížovky, ale chvalabohu, väčšinou idem furt s niekým a keď nie, ako teraz napríklad, tak mám čo sledovať. Prípadne, mp3, učenie, comp. No nezávidím mu. Vyzerá, že sa nudí.
V podstate som na jednej vlne s ním. To, čo sa on bavil s tým kamarátom chvíľu, som aj ja prehodila s ľuďmi v kupé, keď som došla a potom, keď vystúpili dáki chalani s jednou babou. Však veď no!
Ale už sa to zlepšuje, začal sa baviť s kamarátom o nejakej vážnej téme a vyzerá to na dlhý rozhovor. Rozmýšľam, koho mi ten chlapec pripomína. Na niekoho sa brutálne podobá. Na nejakú kreslenú postavičku. Ale fakt neviem. Ale nebojte sa, takú dobrú kreslenú postavičku mám na mysli. Hmm a ešte aj gentleman. Otvára kupé. No dobre, dosť už. Veď sa im bude čkať alebo čo...a to nechcem mať na svedomí, kto to má čo počúvať
Ale aby som skončila s tým, s čím som začala. Ten párik. No rozkošný! Ona vyzerá síce mlado oproti nemu, ale zdanie môže klamať. Skonštatovanie je, že sú pekní. Tak jednoducho. Nič vyfintené nasilu, nič domachlené, proste tak pekne pekné.
A akurát to aj celkom vychádza, lebo pomaly, pomaličky sa blížime do Zvolena. Každou chvíľou (rozumej 15min) prídeme na hlavnú stanicu a už ich nikdy neuvidím, HOCI sú zo Zvolena. A už aj oni veru balia veci. Spozorneli, blíži sa domov. A aj ja spozornievam. Teším sa. Teraz tak inak. Aj kvôli nim. Mám tendenciu, tešiť sa z druhých, hoci sa teším aj zo seba. Aj teraz, aj tak Mám rada, keď idem domov sama. Taký parádny pocit. A môžem písať bez toho, aby sa ma ktokoľvek v kupé chcel opýtať alebo aj opýtal, čo píšem. Ale vám to poviem. Píšem svoje veci...moje tajné, ktoré vidíte vy. A koniec koncov, možno sa tu na Birdzi nachádzajú aj oni a nájdu sa, spoznajú sa v tomto blgu. Bože, pomáhaj mi, aby nie
Blog
Komentuj
11 komentov k blogu
8
Neviem, či sa spoznajú tí kupéčkoví kamaráti, ale ja som ťa spoznala z fotiek, hoci absolútne netuším, kde som ťa už videla
Inak veľmi pekný blog.
Inak veľmi pekný blog.
9
10
ty kokos ked citam hento cierne na tej zelenej tak ok ale ked potom pozrem na toto biele tak tento koment musim pisat s prizmurenymi ocami
11
pekne vystihnutá atmosféra... v podstate nič viac nič menej..... u teba to beriem, že to bolo zámerom.... pekné...
Napíš svoj komentár
"Obaja si vyfarbujú maľované krížovky.
Obaja vyzerajú tak obyčajne.
A predsa nejako inak.
To bude tá láska."
je to také strašne milé