Vstala prvá.
Pretože spal pri otvorenom okne bez závesov. Prebral ju ruch pondelňajšej ulice a príliš oslepujúce svetlo.
Pomaly sa na neho otočila. Spokojne spal. Sledovala ako sa mu dvíha pod paplónom nahá hruď. Odrazu sa pomrvil a otočil sa k nej chrbtom. Kĺzala pohľadom po jeho širokých pleciach. Zbožňovala ich.
Celé jej to prišlo ľúto. Nie tá noc. Ale to, že to bola len noc. Že už to nie je ako predtým. Keď s ňou spal v objatí, hoci sa len rozprávali. Že teraz si spokojne leží na jednom boku a ona je tam hore, nemôže spať a radšej sa tvári, že tam ani nie je. Nahrnuli sa jej slzy do očí, no okamžite ich zahnala. Nemala prečo plakať. Chcela to tak a vedela, že to tak dopadne. Neľutovala to. Neľutovala, že sa s ním v noci milovala. Neľutovala svoje rozhodnutie, keď zvíťazilo srdce nad zdravým rozumom. Neľutovala to, že on mal pocit, že to ľutuje už na zastávke. Neľutovala, že ich nechali samých pri stole. Neľutovala, že sa to všetko udialo. Iba mala strach.
Strach.
Strach, že keď sa zobudí, uvidí v jeho očiach bolesť. Sklamanie. Ľutovanie činov. Že vstane, oblečie sa, počká, kým tak spraví ona, odvezie ju domov, cestou prehodí pár slov aké to je pre neho ťažké, a potom bude už len doma sedieť na posteli, nebude sa vedieť pohnúť z miesta a bude myslieť len na to všetko. Na neho.
Jediný, kto sa k nej túlil, bol jeho pes. Milovala ho. Oddaný, šťastný, krásny. A zdalo sa, že aj on má rád ju. Napriek tomu, že tam tak dlho nebola. Pamätal si ju. A celú zvyšnú noc spal schúlený pri nej pod jej kúskom periny. Vďačne ho objímala. Pozrel na ňu. Poškrabkala ho za uchom.
„Aspoň ty sa pritúliš.“ šepla mu.
Hlavou jej preblesklo, že odíde. Potichu vstane, oblečie sa, vezme si veci a proste odíde. Vedela, že to by jej u neho neprešlo. A v skutočnosti to ani nechcela urobiť. Potrebovala vidieť jeho prvý pohľad. A možno aj ten ďalší. Privrela oči, zaborila hlavu do psej srsti a zadriemala.
Prebrali sa asi naraz. Alebo bola prvá? Nevedela. Totižto už mala len ľahký spánok a každé väčšie pohnutie vnímala. Neskôr už aj on. Ostalo už len otvoriť oči a pozrieť na seba. Predpokladala, že to odkladá. Nakoniec to ale musí prísť.
Pomaly k nemu zdvihla zrak. Pozeral na ňu. Chvíľu si len hľadeli do očí a zrejme sa snažili vyčítať z tváre toho druhého, čo sa im preháňa hlavou. Nevedela identifikovať ten jeho pohľad. Nemala pocit, že by tú noc ľutoval. Skôr to ako to všetko bolo a je. Že sa to možno nestalo za inej situácie. Skúmala každý jeho minimálny mimický pohyb. Chcela, aby niečo povedal. No mlčal. A ona takisto.
Nevedela celkom presne, prečo to urobila, ale musela sa k nemu pritúliť. Aj keby naposledy. Aj keby nechcel. Musela to skúsiť. Aspoň trochu. Cítiť ho.
Dovolil jej to. Hneď. Vydýchla a privrela oči. Bolo jej akosi smutno. A pritom ráno vedľa neho jej pripadalo neskutočné krásne. Paradox.
Ubehlo niekoľko minút, možno aj polhodina, kým sa k sebe dostali tak blízko, že si dali letmú pusu. Hlboko padnutí do pohľadu toho druhého. Stále sa bála. Bála sa ho dotknúť o niečo viac. Nakoniec sa pobozkali opäť. Pomaly a opatrne. Neisto. Netušiac, či to je správne. Nevediac, či je to vhodné. No túžiac.
Pomaly sa okolo seba ovíjali. Bozky prechádzali postupne vo vášnivejšie, dotyky boli odvážnejšie. Sťažka vydychovali pomedzi pauzy, keď si vzájomne pozerali do očí. Usmievali sa na seba.
Už sa nebála. Nemala strach. Už po ňom len túžila. Tak ako on po nej. Tak ako v noci. No už nebola noc. Tma už nič nezahaľovala. Nič sa nedalo „ospravedlniť“ nočnými hodinami... bol deň. Nový deň. Nový začiatok týždňa. Nový začiatok ?
„Už mi nemusíš odolávať.“ povedal jej pomedzi bozky, keď si zakladala vlasy za ucho. Odtiahla sa a pozrela na okamih na neho.
„Už to ani nerobím...“
Zničene ležali cez seba. Opäť cítila ich srdcia, ktoré sa prebíjali z oboch hrudí a na povrchu sa spájali v jeden a ten istý tlkot. Akoby bolo jedno. Usmievali sa na seba. Tak šťastne a roztopašne. Ležali v objatí.
„Už nikdy ťa nepustím.“
„To som už počula...“
„Ja viem...“ šepol a pobozkal ju do vlasov.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár
„To som už počula...“