„Vlastne...nie.“ odvetil po krátkom zamyslení.
Prikývla a usmiala sa do slnka.
„Je to pekný pocit.“
„Ty ho poznáš?“ s prekvapením na ňu pozrel. Neodpovedala hneď, vytrhla steblo trávy a pohrávala sa s ním medzi prstami.
„Si prekvapený?“
„To som...kto to je?“
Rozosmiala sa.
„Nikto zvláštny.“ odvetila.
„Nikto zvláštny a urobila by si pre neho čokoľvek?“ nechápal.
„Presne tak...je to človek ako každý iný a tvrdím, že by som to spravila.“
„Nerozumiem.“
„Nevadí, raz na to prídeš.“
„Kedy?“
„Keď niekoho takého stretneš.“
„Ale veď tvrdíš, že to nie je nikto zvláštny, tak to môže byť aj hen tá.“ ukázal rukou na okoloidúcu ženu venčiacu psa.
„Môže...v podstate...“ povedala ľahnúc si.
„Ako to zistíš?“ spýtal sa ľahnúc si vedľa nej.
„Ja neviem...proste to vieš. Keď sa na toho človeka pozrieš, tak vieš, že keby na to prišlo, tak si tu pre neho.“
„Ale to viem aj o tebe. Viem, že keď na to príde, som tu pre teba. Vždy.“
„Tak potom ten pocit poznáš, nie?“
„Tvrdila si, že ten, pri ktorom ten pocit máš, tak nie je nijako zvláštny. No ty si.“
„Nemusí to znamenať, že nie je ničím výnimočný. Že nie je zaujímavý.“
„Teraz už vôbec nerozumiem.“ rozhodil rukami.
„Okey, prečo si myslíš, že by si vedel pre mňa urobiť čokoľvek? Prečo si myslíš, že som niečím zvláštna? Prečo musím byť nejako zvláštna, aby si to bol schopný spraviť?“
„Eeeh, ja neviem...myslel som si proste, že aby si pre niekoho bol schopný urobiť čokoľvek, musí pre teba niečo znamenať. Nemôže to byť hocikto, nikto, kto pre teba nie je ničím zvláštny.“
„To je to, ty si myslel, ja to viem.“
Pozrel na ňu.
„Miluješ ho?“
Pozrela na neho.
„Ty ma miluješ?“
Dlho na ňu pozeral. Bola to obyčajná baba a predsa bola iná. Nejakým spôsobom bola zvláštna a pritom nebola zvláštna vôbec. Vedel, že keby potrebovala pomoc, pomôže. Vedel, že ak by sa niečo stalo, bol by pri nej. Bolo mu s ňou dobre. Vždy si to užíval. Nikdy sa nenudil.
Pomaly mu to dochádzalo. Nebola nijako zvláštna. Pre ostatných. Bola neskutočným spôsobom zvláštna pre neho. Usmiala sa.
„Myslím, že...“
„Nemysli...“ skočila mu do reči, „Myslenie je to najhoršie, čo môžeš pri takýchto veciach urobiť. Buď to tak je alebo nie. Na ničom inom nezáleží.“
„Už tomu chápem.“
„Ja viem, že áno.“
„Takže by si skutočne pre mňa urobila čokoľvek?“ len sa na neho usmiala a zavrela oči.
Ich ruky sa náhodne stretli a prsty sa im nebadane preplietli...
Blog
Komentuj
3 komenty k blogu
3
pripomenulo mi to pasáž s líškou v Malom princovi, ale v takom inom poňatí
Napíš svoj komentár
Autor chce, aby boli niečim zaujímavé, výnimočné, úžasné, originálne; veď predsa chce zaujať čitateľa a na druhej strane, musí to byť človek ako každý iný, ako hockto z nás a tým pádom nám vsugerovať, že síce sa považujeme za priemerných a tuctových, hocikto z nás môže stvoriť postavu románu.
A tak to je aj v reálnom živote: každý chceme byť strašne odlišní, lenže keď príde na lámanie chleba, nik nevystrčí hlavu von z radu, pretože by o ňu mohol až príliš ľahko prísť.
(Napadlo ma to tak pri opise tej dievčiny s prefilozofovanou hlavou.
A k príbehu: Ani ja by som nevedela spraviť pre niekoho všetko na svete.