Potrebujem iskru.
Iskru, vášeň, pohľady, niečo v bruchu, niečo v hlave.
Lásku.
Niečo vám poviem. Možno som ju týmto večerom premárnila.
Keby to malo aspoň dobrý dôvod. Nie. Dojebala som si to sama.
Plač na zastávke mi už nepomôže. A nezastaví ani tú neutíchajúcu bolesť v tele. V duši. Vo mne. Nezastaví, lebo to sa samé nestane.
Slzy mi uschli na lícach v horúcej električke, kde toto všetko ťukám do správy, aby som to následne prepísala do wordu a hodila sem.
Mám chuť kričať, minimálne plakať, ale dosť bolo očí na zastávke...
Vyzeral úžasne a ten pohľad si nás našiel náhodou cestou v preplnenom nočáku- smer Mlyny. Nespúšťala som síce z neho zrak, ale zároveň som si dávala pozor, aby si to nik nevšimol. Vlastne prečo klamem? Nechcela som, aby si to všimol on.
Nevšimol si. Vlastne som ho celý večer nezaujímala. Pár pohľadov, úsmevov, ale inak nič. Nečakala som nič viac ako jeden tanec. Namiesto toho si zo mňa robil len srandu, niekoľko krát ma urazil....bože, Terez, čo na ňom vidíš?! Je to chudák, ktorý si neváži, čo má. Čo by mohol mať. Je to nevybúrené decko...
Tie oči neviem vymazať z hlavy. Nebol to ten môj klasický typ, ale možno práve preto. Bol však dosť opitý, a preto som pri prvej možnosti kontakt nenaviazala. Potom som ho asi hodinu alebo aj dve nevidela. Všade bolo toľko ľudí a ja som stále akosi dúfala, že večer bude len lepší...
Ani som ho poriadne nehľadala. Lebo tam bol on. Ten pokrytec, čo druhých súdi a pritom robí to isté. Ten, čo bol protivný, nevšímavý a mal paži. Ten, s ktorým som si chcela dať len jeden posratý tanec, lebo sme si ho sľúbili, ale bolo mi blbé vziať ho za ruku jak decko, že no poď si zatancovať.
„Ideme si zapáliť?“ síce som mu povedala, že nebudem, ale po celej tej noci...jednoducho som šla. Je to moja vec, nie jeho. Nie je ani môj rodič, ani môj frajer, aby mi mal čo do toho kecať. Tak sme šli.
Premárnila som svoju druhú šancu na kontakt.
Zapálili sme si, mne zvonil mobil, vyťahujem z kabelky, keď tu zdvihnem zrak a pohľady sa nám náhodne stretli.
-Ahoj. Povedal. Odzdravila som. Obaja s mobilmi pri uchu.
Volal mi chalan, ktorému som vlepila za ucho. Svoju prvú reálnu za ucho chlapovi. Ale myslím, že za ten večer šla nesprávnemu, len to bolo jednoduchšie...
Dovolala som. Stáli sme, fajčili. Zrazu som ho videla vojsť dnu. Odhodiť cigu a bežať za ním? Nešlo o nedofajčenú cigaretu. Šlo o to, že som tam nestála sama. Boli tam baby. Proste som to premárnila zbytočným rozmyslom. Niekedy je fakt lepšie mať v sebe o niečo viac alkoholu, vtedy by som sa s ním dala do reči už dávno. A vôbec nešlo o to, že by som sa hanbila alebo bála, že sa so mnou nebude baviť. Stále som mala v hlave jeho.
Keď sme vošli na parket, došlo mi, že by som sa mala konečne vyjebať na to, čo si on myslí. Tancoval s našou manažérkou. Niežeby mi to vadilo, ja ju mám rada, je zlatá a všetko, ale to, že proste mali sme si aj my zatancovať. Okey, neohuroval ma svojimi tanečnými kreáciami a najradšej aj tak tancujem sama, ale chcela som. Ani neviem prečo vlastne. Asi preto, že to bol on.
Vtedy som sa vzala, zobrala kamošku za ruku a oznámila jej, že idem hľadať toho chlapca. Bezvýsledne. Ale aspoň sme si zatancovali pred DJom a nechali sa odfotiť...
Nenašla som ho a moja nálada sa kazila. Bola zlá. Kvôli nemu a kvôli tomu, že som to nevyužila.
No dostala som poslednú šancu. Rozsvietili svetlá, oznámili záverečnú. Chvíľu sme tam stáli, obzerala som sa ako zmyslov zbavená, či ho náhodou neuvidím, no nič. Potom sme vyšli k šatniam a akoby som sa spútala s jeho pohľadom. Stál tam. Len tak. Už vyzeral triezvo. A vyzeral sakra dobre! Pousmial sa. Nemohla som sa pohnúť z miesta. Kývol hlavou na pozdrav.
„Daj mi rýchlo šál!“ zrúkla som na kamošku. Prehodila si ho a vybehla von.
Svoje šance som stratila kvôli idiotovi, čo mi celý večer kazil náladu. Ktorý bol na mňa protivný, lebo nemal náladu on. Ktorý sa so mnou ledva bavil a kašľal na mňa. Kvôli nemu som možno zahodila šance spoznať skvelého chalana. Áno, možno to bol tiež hlupák, ale nemohla som to vedieť. Možno by sme spolu boli len na diske a možno by sme sa stretli aj potom. Ja neviem. Mne len vadí, že to nezistím.
Pretože...už nie je len on, čo mi spôsobil motýle v bruchu. Našiel sa nový.
A preto som sa rozplakala takmer už na stanici pri čakaní na nočák s ním. Preto som sa s ním< nebavila, a preto, keď ma objal na rozlúčku som sa na neho ani nepozrela, nepozdravila ho a odišla bez slova, bez obzretia. Preto som sa na zastávke a aj cestou na ňu rozplakala.
Možno som teraz premárnila šancu. Možno by to nevyšlo. Ale ten pocit, že mi možno niečo pretieklo pomedzi prsty ma ubíja. A tak som si povedala, že už NIKDY na neho hľadieť nebudem. Pretože to nerobí ani on. A nezaslúži si to...
Blog
Komentuj
4 komenty k blogu
1
profesor
26. 10.októbra 2011 11:08
tych motylov tam ale bude
Napíš svoj komentár