Netvrdím, že som si o ňom myslela, že je zlý. Však sa mi M. furt vysmievala ako sa vyškieram do toho ntb, keď som si s ním písala (no lebo kto sa nie!?) a v takej inej podstate som sa aj na to stretko tešila. Označila som ho dokonca- rande s úvodzovkami, čo znamená- nikdy nevieš, čo sa z toho vykľuje...
Stretli sme sa, dohodli sme sa, že on bude ten, čo určí dnešný plán a vybrali sme sa. Rozprával. Vysvetľoval mi ekonómiu, čo by som v podstate za normálnych okolností nepočúvala, ale sama som ho o to požiadala, lebo vždy keď začal o svojej práci, vedela som tak kulový, o čom točí.
Potom rozprával opäť. A stále. A veľa. O všetkom možnom...a prišlo na to, čo by som ešte pred nastúpením do eliny, keď som šla za ním, ani nepomyslela.
Chcela som odísť. Nemala som chuť ho počúvať ako sa chváli. Ako rozpráva o sebe ako o skvelom a vynikajúcom vo všetkých ohľadoch. Keď sme boli v Eurovei a ja som si odskočila, ťúkala som Anite sms, či tá párty ešte platí a nech dá vedieť. Dúfala som, že dá, čo najskôr, aby som vypadla. Viem, je to hnusné, ale ja nie som z tých, čo chváli svoje úspechy, a preto možno nedokážem počúvať len o tom ako niekto chváli seba.
Boli sme si kúpiť vodu a šli si sadnúť na trávu k Eurovei. Spočiatku to pokračovalo, kým som sa nerozhodla, že si nedám pozor na pusu. Hovoril, že na osobnostných testoch mu vyšli nejaké chyby. A ja som bez rozmyslu trepla: „Eej, máme aj chyby, tak sem s nimi, lebo doteraz to boli samé superlatívy.“ Nemyslela som to až tak odporne ako to asi vyznelo, dokonca som sa smiala, keď som to vravela. No úsmev mi zmizol veľmi rýchlo.
Stíchol. A nevedel, čo povedať. Stále sa vracal k tomu, aké superlatívy som myslela. A ja som sa už nemala ako vykrútiť. Cítila som sa otrasne, keď som uvidela slzy v jeho očiach, keď som sa mu to nejako snažila vysvetliť a jemu pomaly došlo, že asi nie som jediná, ktorá ho tak vnímala. Takého sebavedomého, namysleného, dôležitého. Áno, myslela som to vážne, pretože to tak bolo, ale nedokázala som sa už pozerať na to, čo som tým prehlásením spôsobila. Ten pohľad ma neskutočným spôsobom ubíjal. To ako som mu ublížila (nech akokoľvek tvrdí, že je rád, že som mu to povedala).
Bola som hlúpa, pretože som nevedela o počiatku toho celého. Jednoducho sme to museli analyzovať. Jemu to nedalo, a potom už ani mne, pretože som potrebovala zistiť, prečo je taký. Niekde vnútri som zrejme chcela, aby taký nebol. Aby to bol omyl.
Odkedy som mu to povedala, mala som pocit, že vedľa mňa sedí iný človek. A aj to som mu povedala, že mám konečne pocit, že sa so mnou baví úprimne. Že sa na nič nehrá. Že všetko to, čo mi povedal vtedy, povedal aj teraz, ale dokázal použiť úplne iný prístup, a teda som to pochopila tak ako to on myslel aj predtým, keď som nerozumela jeho irónii a hyperbolám.
Po chvíli sa už aj usmial. Rozprávali sme sa tak dlho, až sme ostali sami dvaja na tráve. Rosa nám vlhčila zadky a dunajský závan vetra robil zimomriavky, mne tŕplo koleno, naciedzali sme sa vodami...
„Aj ty mi niečo povedz...“ povedal mi.
„Čo by ťa zaujímalo?“
„Všetko, čo povieš, ma bude zaujímať.“
Vždy, keď sme si písali, bol taký fajn. Aj keď sme boli von s inými, bol fajn. Teraz bol so mnou sám a objavil sa pud sebazáchovy pred cudzím. Už viem, prečo to tak bolo. Už ho o niečo lepšie poznám. Už vie, že mi môže veriť a ja to nezneužijem. Už viem, že sa nechválil, že zo seba nerobil Supermana a hlavne...už som nechcela, aby sa mi Anita ozvala, že párty platí...
Zhodli sme sa, že to bol skvelý večer a keby sa aj nikdy nezopakoval, tak...
Ja len...
Niekedy je tak ľahké sa mýliť v ľuďoch, hoc tušíte, že v skutočnosti to môže byť úplne inak...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár