"No vraj to tak robievaš."
"Čo TAK robievam?" opatrne som sa opýtala s nadvihnutým obočím.
"Hej, hej, nezlosti sa. Jednoducho, ten barman mi povedal, že je to akási taktika. Necháš sa pozvať na drink, zabavíš sa, poflirtuješ, a keď sa ti už s dotyčným nechce byť, vezmeš tancovať kamarátku a nevrátiš sa." mykol plecami.
"Ja toho Filipa...a ty si tomuto uveril? Ty? Ja som si myslela, že ty si človek, ktorý sa riadi sám sebou a svojimi pocitmi, nie kecami od neznámeho človeka."
"Tak treba povedať, že pre teba až taký neznámy nebol, to som si všimol ešte predtým ako som ťa pozval. A vieš...nebolo by to prvý raz. Chcel som sa toho proste vyvarovať."
"Aj tak...nechápem ako si tomu mohol uveriť. A už vôbec nechápem, prečo ti to povedal."
Potom mi to došlo. Ten pocit, pred ktorým som ešte pred chvíľkou utekala.
"No tak, nehnevaj sa. Predsa len, nikdy nevieš, aké dievča stretneš. Zmýlil som sa. A celý týždeň som si za to nadával, že som uveril jemu a nie tebe."
"Nie mne?"
"Áno, tomu pohľadu. Dávno sa tak na mňa nik nepozeral."
"Eh, ako vidím, tak teraz poriadne žehlíš." uškrnula som sa.
"A ide mi to?" pousmial sa.
"Vynechaj tie prudko primitívne sladké oblbovacie kaleráby a môžeme sa nejako dohodnúť." rozosmiali sme sa.
"V poriadku. Môžem ťa teda ešte na niečo pozvať? Možno by si mi mohla povedať, prečo si tak rýchlo zdrhla z očividne napráskanej akcie."
"A možno by som ti to aj nemusela povedať, ale to pozvanie prijímam." usmiala som sa.
Prešli sme na druhú stranu ulice a zabočili do jednej z uličiek. V nej bola ukrytá nenápadná vinotéka. Zamierili sme priamo tam. Komorná atmosféra uvoľnila predchádzajúcu debatu. Už sme sa k tomu nevracali. Proste sme si vychutnávali vzájomnú prítomnosť, ktorá nám bola z (ne)pochopených dôvodov odopretá minulý víkend.
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár