Už sa nebojím, že kvôli nemu budem plakať.
Už sa nebojím, že mi bude chýbať.
Už sa nebojím, že nebudem pre neho môcť zaspať.
Stačila jedna noc. Stačilo pár slov.
Každou minútou trhal na čoraz menšie kúsky samého seba v mojom vnútri.
Nechala som ho.
Možno sa len zúfalo snažil zakryť to, že mu to tak celkom jedno celé nebolo. Možno sa len snažil, aby to nebolo jedno mne. Každopádne, nech sa snažil o čokoľvek, dosiahol to, po čom som túžila ja.
Uvedomila som si, že bol taký vždy, iba som to nevidela.
Nechcela som. Chcela som ostať voči nemu slepá. Chcela som, aby bol ten najlepší z posledných.
Sama neviem prečo.
Vždy, keď som si spomenula na tie večery, na kino, na akcie, na neho, mala som pocit, že to nie je možné, aby sa mi niekto tak veľmi páčil. A hlavne, aby nebolo možné nájsť niekoho lepšieho.
Nie, nenašla som zatiaľ nikoho, kto by tie pocity, ktoré som zažívala pri ňom, nahradil.
Našla som však samú seba. Vo včerajšej noci. Keď som ho v podstate ani nevidela. No stačilo mi tých pár chvíľ, aby som si uvedomila, aký človek to je. Ako sa správa, už či ku mne alebo iným.
Jednoducho, tak ako som to ukončila ja s ním fyzicky, psychicky to ukončil on vo mne včera a je dosť možné, že mu to tak skoro nedôjde. Ale nak! Nech si myslí, že budem naďalej paf!
Raz na to príde. Na to, že som dokázala všetko pred ním skryť a dovolila mu zničiť sa v mojej hlave. Za to ti ďakujem.
Nikdy nie je skutočný koniec, kým sa nezničíš sám...
Blog
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár