Keď som si sem dávala prihlášku na štúdium v angličtine, troška som sa aj obávala toho, že to možno nebude až tak anglicky.
Na stránske školy sa dá síce prepnúť jazyk, ale jediné čo sa stane je že nadpisy sú po anglicky, ale ten obsah ktorý ste chceli, je pekne v azbuke. Som si nadávala, že keď som na strednej chodila do jazykovky na ruštinu, cez hodiny som sa bavila so spolužiakmi. Nepamätám si z toho nič okrem toho, že „volám sa Tereza“ „vlak z Brna príde na druhé nástupište o siedmej“ a že „v pondelok mám narodeniny“ (čo sa bohužiaľ dá aplikovať tak raz sa sedem rokov). ALE... Akože aspoň si to viem trocha rozlúštiť a keď rozlúštim to písmo tak niekedy tomu aj porozumiem. Veď slovanský jazyk. Chudáci naši susedia Španiel a Francúz, tak tí sú tu úplne stratení. Všetky nápisy a väčšinou aj jedálne lístky sú v azbuke.
Ale teda dohovoriť sa dá, ruky nohy máme... Aj keď hlavou kývame naopak.
No a prišiel čas, kedy sme si išli konečne vybaviť električenku. Nevedeli sme presne, čo všetko k tomu budeme potrebovať a moja buddy bola práve vtedy preč, tak sme si povedali, že dáko to zvládneme aj bez pomoci zvnútra. Išli sme teda do školy po naše „študentske knižky“ čo je obdoba nášho indexu. Išli sme na študijné, prídem k okienku, pýtam sa tradične „Do you speak english?“ a odpoveď dostávam tiež tradičnú – zakývanie hlavou ako keď u nás súhlasíte sprevádzané výrazným „Ne!“. Tak ja že no čo už, povedala som „erasmus student, transport karta“ a ukázala rukami. Teta mi dala môj index, a z toho čo mi chvíľu po bulharsky rozprávala som pochopila, že si mám ísť kúpiť nejaké tlačivo do „knižarnice“. Teda sme šli, kúpili za 10 centov v školskom papiernictve a išli naspať. Tlačivo v azbuke, ako inak. Išli sme teda naspäť na študijné, že snáď nám to teta pomôže nejako vyplniť. Ale ako sú tu všetci milí a ochotní, teta na študijnom mala evidentne na saláme. Tak sme na chodbe odchytili náhodných okoloidúcich. Pomocou mladého bulharského študenta, mojej chabej znalosti azbuky a Majkinej chabej znalosti Rusnáčtiny čo pochytila od babky, sme tlačivá nejako vyplnili. Doteraz neviem, či tam mala byť adresa miesta narodenia, trvalého bydliska na Slovensku alebo prechodného bydliska v Sofii. Ale nikomu to nevadilo.
Vrátili sme sa s horko-ťažko vyplnenými tlačivami na študijné, teta nám to s jemne otráveným výrazom opečiatkovala. Evidentne rada že sa nás už zbavila. Pečiatka bola dolu hlavou ale to tiež nikomu nevadilo. A vyrazili sme do najbližšieho „transport officeu“. Dorazili sme tam, prídem k okienku, pýtam sa tradične „Do you speak english?“ a odpoveď dostávam tiež tradičnú – zakývanie hlavou ako keď u nás súhlasíte sprevádzané výrazným „Ne!“. Tak ja znova že no čo už, povedala som „erasmus student, transport karta“, ukázala rukami a strčila tete do ruky môj bulharský index a opečiatkované tlačivo. Evidentne niečo nebolo v poriadku, lebo teta mi niečo vehementne vysvetľovala a ukazovala (pochopila som že tá pečiatka čo bola hore nohami mala byť asi aj v tom indexe, nie len na tlačive – ale kto vie). Ale keďže nikto nikomu nerozumel, teta to nakoniec vzdala a električenku nám vystavila. Akurát sme museli vyplniť tlačivo, ktoré sme vyplniť nevedeli, takže som tam dala iba meno v azbuke (cítila som sa ako boss že som tieto znalosti zo seba po toľkej dobe vysúkala) a na spodok prázdneho tlačiva sme strelili jeden pekný veľký podpis – aby to vyzeralo plnšie. Najväčšia sradna bola naša spolužiačka z Nemecka, ktorej tento celý (ne)systém nejde do hlavy. Keď som videla jej zničený pohľad ako odovzdávala poloprázdne tlačivo, skoro som si cvrkla.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár