Druhý októbrový týždeň nadišiel deň, kedy sme absolvovali prvú hodinu, na ktorej sme sa reálne začali učiť. Hneď v pondelok, taký šok nám spôsobili.
V rozvrhu tu hodiny začínajú vždy o celej. Domáci nám hovorili, že je nepísané pravidlo, podľa ktorého sa zažína o štvrť. Profák prišiel o pol. Parádny týpek. Volá sa Zamfír. Vekovo niekde medzi 40 a 50, tmavo šedivé, ale husté vlasy. V nich čelenka. Okuliare – k tým sa ešte dostanem. V ušiach sluchátka, v jednej ruke iPhone 6 a v druhej tablet – najskôr asi tiež Apple.
Toto gifko som vygoogleila na jeho facebooku, je to on len asi o niečo mladší. Asi má rád mačky.
To bolo ešte týždeň predtým. Máme sa naučiť pracovať s celkom komplikovaným grafickým programom pre vizualizácie. Zapli sme školské počítače, no nefungovali nám prihlasovacie údaje. Pol hodinu to tam po bulharsky riešil s kolegami. Nepomohlo. Nakoniec sme sa prihlásili dočasným heslom. Na to nám povedal, že si dáme cca 30 minútovú pauzu a stretneme sa znova o štvrtej.
Reku že nebudeme čakať, tak sme si šli do kafetérie zahrať biliard. Vtedy sme zistili, že tam neradno piť kávu. Je ozaj zlá. Tak sme hrali asi 15 minút, na čo do kafetérie nabehol Zamfír. Hovorí že konečne nás našiel, že teda hodina odpadá, stretneme sa až budúci týždeň.
Posol dobrých správ. Ale fakt sme ocenili, že si nás našiel a povedal nám to. U nás doma na škole by to najskôr vyzeralo tak, že by sa neráčili ani len vylepiť lístok na dvere, a čakali by sme tam hodinu kým by sme otrávení nešli domov.
No a teda. Ďalší týždeň nastal. Prišla hodina so Zamfírom. Nakráčal do triedy ako týždeň predtým – sluchátka, iPhone, čelenka. A tie okuliare. Nad nosom sa dali rozdeliť, držali pomocou magnetu. Keď pozeral do obrazovky mal ich na nose, keď zdvihol hlavu a pozrel do triedy, rozpojil si ich. A znova pohľad do obrazovky. Vždy to vydalo také charakteristické cvaknutie.
Najprv sme si z neho trocha robili srandu. Pôsobí jemne excentricky. Ale tá prednáška bola ozaj dobrá. Správne tempo, akurátny obsah učiva. Vyzerá že sa vyzná. Prišiel síce o pol hodinu neskôr ako je začiatok hodiny. Učiť sme sa začali až o trištvrte. Napriek tomu som nemala pocit, že by naše vedomosti kvôli tomu nejakým spôsobom utrpeli. A okrem toho, pamätali sme si ako nás týždeň dozadu našiel a povedal nám, že môžeme ísť domov, aby sme zbytočne nečakali. Takže pánko ako celok bol naším prvým a zároveň pozitívnym stretom s reálnou bulharskou výukou. Thumbs up.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
Napíš svoj komentár