Hneď po prílete som si uvedomila, že brať si sem kolieskový kufor asi nebol najlepší nápad. S tichou závisťou som pozerala na Majkin turistický batoh, keď som sa s mojím Ružovým Bleskom predierala cez rozbitý chodník pretkávaný blatovými kalužami.
(Len tak na objasnenie, Ružový blesk je môj kufor. Kupovala som ho deň pred odletom a potrebovala som nejaký veľký – zbaliť sa na pol roka. Jediný kufor spĺňajúci všetky funkčné parametre bol krikľavo ružový a vyzeral, že utiekol z Barbie domu. Nie zrovna môj štýl. Ale teraz už môj kufor. Už máme vzťah.)
V zásade tu majú dva základné typy chodníkov – zložené zo štvorcov, alebo zo šesťuholníkov. Podľa všetkého to však vyzerá tak, že sa vykašlali na všetky podložné vrstvy štrku a piesku a ukladali to rovno na zem. Sú krivolaké, jednotlivé kusy sa rozchádzajú ja som ešte nezažila ani jeden deň, kedy by som sa nepotkla a Sofiou sa neniesol môj výkrik „kuuuur*a!“.
Tu sa s vecami naozaj nekašľú a také veci ako detaily tu nikoho neštvú. Napríklad šachty, či už kanalizačné, elektrické alebo aké to sú, bývajú spravidla o dobrých 10 cm vyššie ako úroveň chodníka.
Mysleli sme si že je to iba Sofijská výsada. Keď sme však boli na výlete v Plovdive, vyviedli sme sa z omylu. Tam to bol ešte väčší kaliber. Historické centrum, cesta z veľkých vypuklých kameňov a medzi nimi medzery dobré 4 cm. Kamoška celá nešťastná zadrela pamätnú vetu, ktorá sa dá aplikovať aj na iných miestach tu v Bulharsku „och, nemôžem pozerať na tie pekné domy okolo, lebo musím pozerať na cestu“.
Dokonca aj malý turistický sprievodca hovorí, že treba radšej pozerať pod nohy ako na pekné baby.
Človek by si ani nemyslel, ako chodníky ovplyvnia módu. Ale faktom je, že sme tu ešte nevideli ženu v ihličkách. Keď opätok tak plný, inak ide o život.
Ale aby som nekrivdila. Sú tu mnohé pekné a nové chodníky, ktoré nie sú nočnou morou vozíčkarov a mamičiek s kočíkom, ani nástrahou pre chronických potkýnačov ako som ja. Tie nové sú bohužiaľ zatiaľ v menšine, ale zato vyzerajú že už podložie majú vyriešené. Hoci tie šachty pekne vytŕčajú aj z tých nových – asi tradícia.
Ďalšia perfektná vec, ktorá dokazuje totálnu ignoráciu detailu je, nazvem to „fenomén vystrašeného chodníka“. Ide o to, že sa začne stavať chodník. Neviem kto a ako to navrhne, a či pri tom aj rozmýšľa alebo ani tak celkom nie. Ale teda začne sa stavať chodník. Ak sa nebodaj na trase výstavby chodníka ocitne strom alebo stĺp, chodník sa mu proste vyhne. Nie že by sa vytvoril nejaký oblúk okolo aby to aj nejako vyzeralo. Nie. Proste tu je stĺp, tak tu bude chodník užší, a basta.
Fenomén vystrašeného chodníka je ale svojím spôsobom zlatý. U nás niečo ako strom nikdy nikomu problém nerobí. Proste ho vytnú, veď načo strom. V Bulharsku ho pekne nechajú. Aj keď možno to znamená, že sa tu majú stromy lepšie ako ľudia, kto vie.
Je to ale dobré. Stále v strehu. Po návrate budem mať vycvičenú pozornosť ako nikdy. O Prahe sa hovorí že neradno tam chodiť na lodičkách. Praha je amatér... However Bulgaria... no country for high heels and rolling suitcases.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
heineken
18. 10.októbra 2015 20:35
heh, toto je už na knihu
Napíš svoj komentár