Ako povedala naša koordinátorka Irina „víkeds áR nót for schúl, víkends áR fóR the trRríps“. Preto sa to aj poctivo snažíme dodržiavať. Črtal sa pred nami voľný víkend, tak zo španielskej iniciatívy sa zorganizoval predĺžený víkend do Macedónska.
V piatok poobede sme nasadli na autobus z jedného hlavného mesta do druhého – linka Sofia-Skopje. Cesta mala trvať asi päť hodín. Prespať v hosteli a ráno hor sa na prehliadku mesta. Ako sme sa tak trmácali rozbitými bulharskými cestami a ako šofér autobusu cez horské serpentíny jazdil ako by nemal autobus ale formulu, pomyslela som si, že je v skutku dobre, že som si na vianočnú cestu domov nekúpila lístky na autobus, ale dvojnásobne drahé letenky.
Prvý vzrušujúci zážitok sa dostavil ešte pred príchodom do Skopje. Hranice. Pocítila som závan nostalgie, ako dieťa ešte pamätajúce čierne pasové knižky s pečiatkami a kontroly na hraniciach do Rakúska. Avšak keď nás rozospatých vyhnali z autobusu do ľadového vetra a začali nám prehrabávať batožiny, nostalgia ma rýchlo opustila. Neskôr sa ku mne dostalo, ževraj hľadali alkohol, lebo je naňho CLO. Aj keď nešlo mi to celkom do hlavy, keďže toto bolo na bulharských hraniciach pri východe z krajiny, nie na vstupe do Macedónska. Pasy/občianske si prišla do autobusu zozbierať pohľadná colníčka v uniforme. Skontrolovali fotku a potom všetky pasy zobrali niekam preč a po chvíli doniesli naspať. Náš spolužiak – španiel - nosí čiernu bradu a na fotke vyzerá jemne ako terorista. Pani colníčka mu venovala asi o tri pohľady viac ako sa ušli ostaným, ale pasová kontrola prešla hladko.
Druhý vzrušujúci zážitok nastal, keď nám priniesli pasy naspať. Dostali sme totiž pečiatky. Chvíľu to v autobuse vyzeralo ako na školskom výlete, keď pani učiteľka deťom začne rozdávať horalky na cestu. Moderné deti schengenského priestoru sú o toto vzrúšo ušetrené. Aj keď neviem, či tá pečiatka za to čakanie na hraniciach a hrabanie sa v batožine stojí. Jednorázovo určite áno.
Hneď ako sme vošli do Macedónska sme skonštatovali, že napriek tomu, že nie je členom EU pôsobí oveľa „európskejšie“ ako Bulharsko. Aj v Macedónsku sa predávala chalva a kebab. Dokonca mali na rozdiel od Bulharska aj dobrú kávu. Ale napriek tomu tie turecké vplyvy mi v Bulharsku prídu viditeľnejšie. A okrem toho, všade kde som tu zatiaľ bola je to také komunistické, zanedbané, lenivé a nikde sa nič poriadne nestavia ani neopravuje. Možno by aj chceli ale bulharskí páni politici majú s rozpočtom asi iné plány.
Do hostela sme išli taxíkom nakoľko už bolo neskoro a aj tak to vyšlo asi 3 eur na celé auto. V autobuse sme dostali rady od macednónčanov, s ktoými sme sa dali do reči, ktorý taxík zobrať a kde, aby nás niekto náhodou zbytočne neošklbal. Parkovisko sme úspešne našli. Neviem prečo je to vždy tak, ale zas som to bola ja, kto mal akože komunikovať s taxikárom. Samozrejme nevedel po anglicky. Ukázala som mu adresu. Našťastie macedónčina je tiež slovanský jazyk, tak sme sa vzájomne v podstate pochopili. Teda... ja som pochopila že nepozná adresu. A nemal GPS. Hovorím si že super. Akurát z parkoviska odchádzal posledný taxík s erasmákmi smerujúcimi do hostela. Rýchlo sme naskočili do toho nášho a povedali vetu, ktorú túži povedať asi každý fanúšik akčných filmov. „Nasledujte ten taxík!“.
Ubytovali sme sa v hosteli. Veľmi pekný, čistý, so spoločnou obývačkou a cukríkami, čajom a kávou zadarmo. Je to inak haluz, že tie hostely stoja vždy okolo 10 eur, ale služby sa dosť líšia. Bohužiaľ tento krát sme nemali hostelového úchyláka, lebo sme všetky postele v izbe zaplnili my. Možno nabudúce.
Ráno sme išli na free tour. Je to v zásade dobrovoľnícka činnosť v asi každom väčšom meste v Európe, ktorá je zadarmo, ale patrí sa na konci prehliadky mesta dať sprievodcovi tringelt za námahu. Sprievodcu sme našli. Chlapík trocha slizáč na prvý pohľad. Hneď začal vymýšľať, že sme veľká skupina a máme mu zaplatiť, lebo zadarmo je to len pre jednotlivcov. A že nás je veľa a budeme rušiť jeho ostatných klientov. Zaujímavé že mu rušenie nevadilo, keď sme zaplatili. Nebolo to veľa ale trocha nás naštval ten prístup.
Prehliadka bola zaujímavá, trvala až 4 hodiny. Slovné spojenie „my friends“ bolo základom každej vety sprievodcu. Po dvoch hodinách sme sa konečne dostali do historického centra. Môj radar hneď zameral magnetky, ktoré povinne nosím babke z každej cesty. Ako som ich tak obzerala, skupina sa akosi stratila v dave, takže zo zvyšku prehliadky som mala veľký prd. Našťastie sme boli dve. No roaming na O2 mne ani Majke zo záhadného dôvodu nefungoval, takže sme aspoň nerušene pokračovali v nákupe suvenírov.
Náhodne chytené wifi nám umožnilo vymeniť si dve správy s našou Nemkou. Mimochodom najnevymotanejši člen tejto výpravy. Teda, vlastne najnevymotanejši človek čo som kedy stretla. Odpísala že sú pri mešite. Len tak pre zaujímavosť, 30% obyvateľstva Skopje tvoria moslimovia. To je ako na pláži v chorvátsku povedať, že stretneme sa pri kameni.
Po dvoch hodinách sme sa po veľkej námahe a minutých eurách za volania mimo EU znova našli. Aspoň prijímať hovory sme mohli a po chvíli keď sme už ostatným začali chýbať nám volali. Správne načasovanie, akurát na obed v tradičnej reštaurácii, čo nám odporučil sprievodca. Slizáč neslizáč, reštaurácia bola dobrá a nebola ani predražená ako to niekedy pri takýchto „výhodných“ tipoch býva. Dala som si tavče gravče, čo som pred cestou vygoogleila že je tradičné macedónske jedlo. Chutilo mi, v zásade veľmi hustá fazuľová polievka/omáčka trocha zapečená v keramickej miske.
Tavče gravče, slaný syr a chleba so syrom.
Ohúrila som čašníka, že viem čítať. Tiež majú azbuku. Pýtal sa odkiaľ som. Tie reakcie čo dostávam v týchto juhovýchodných končinách Európy sú veľmi príjemnou zmenou oproti tomu, čo som doteraz zažila na opačnej strane EU. Človek málokedy zažije, že v napríklad takom Francúzsku niekto vôbec vie, čo a kde je Slovensko („ehm.. to je v Európe?“ alebo v lepšom prípade „aha.. Czechoslovakia, right?“). Nie to že by sa dokonca stretol s nadšenou reakciu. Ako tu. Fakt super pocit. Proste Slovania.
Ale je to zaujímavé. Bavili sme sa s našim erasmáckym Francúzom, a on na margo tohto javu hovoril, že oni sa o tom vôbec neučia. Pre nich Európa končí Poľskom a zvyšok je už Juhoslávia, Československo, prípadne zovšobecnene je všetko bývalé ZSSR.
To je nejaký čarovný býk. Keď ho človek chytí za nos, bude tuším šťastný, bohatý alebo také niečo. Všetci sme si ho samozrejme ochytali.
Naši chlpatí sprievodcovia. Pridali sa k nám na začiatku prehliadky a sprevádzali nás asi dve hodiny. Vôbec neotravovali, len išli so skupinou.
Skopje je inak veľmi zaujímavé mesto. Na rozdiel od Sofie to tu fičí. Všade sa rekonštruuje, stavia sa nové. Ževraj idú na dlh, ale chcú sa akože vyrovnať západu. Biely mramor, jemne gýčové budovy kopírujúce klasicizmus a snaha o monumentalitu. Víťazné oblúky, arkády a pod. Všade samé sochy. Pomaly ich už ani nebude kam dávať. Ale za to je to v zásade pekné, nové, čisté, chodníky sú rovné, na cestách sú nakreslené čiary a značenia ako sa patrí. A je tu ešte lacnejšie ako v Bulharsku. Jedno euro je asi 60 dinárov, takže sme chodili s tisíckami v peňaženkách.
Námestie
Múzeum Matky Terezy
Pozreli sme si múzeum Matky Terezy, ktorá je pôvodom síce Albánka ale tu ju tuším pokrstili, či tu študovala alebo také niečo. Každopádne je tu celkom celebrita. Magnetky a tak. Ružence v každom souvenir shope. Múzeum tiež troška gýč, ale fajné dobové fotky tam mali.
No a po tradičnom obede ešte vybehnúť na hradný kopec, vyskúšať náhodne objavený miestny pivovar, hromadne erasmácky ísť na rakiju do baru a šup ho späť na hostel aby sme sa ráno vydali na cestu k do Ochridu a ich slávnemu jazeru.
Lokálny pivovar. Chlapci vyzerali ako skutoční nadšenci. Najlepšie bolo myslím čierne pivo.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
relieforsaddist
8. 11.novembra 2015 18:45
Napíš svoj komentár