Každá krajina má svoju erasmácku organizáciu, ktorá má na starosti všetky veľké spoločenské akcie. Neviem akým zázrakom, ale zrazu sme sa prihlásili na akciu organizovanú rumunskou stranou. Nemám až tak rada veľké hromadné organizované akcie ale predsa... Halloween na Draculovom hrade znel dosť lákavo.
Ešte sme sa ani nespamätali z výletu do Macedónska, už sme išli do Rumunska. V stredu v ten istý týždeň, čo sme brázdili chodníky v Skopje a Ochride, sme pobalili ruksaky a sadli na polnočný autobus smer Bukurešť.
Cestu som v zásade celú prespala, aj keď nemôžem povedať, že by som sa vyspala. Ráno zastavil autobus a my sme vystúpili na mieste, ktoré ani zďaleka nevyzeralo ako hlavná autobusová stanica v hlavnom meste. Boli tam ledabolo zaparkované autobusy, autá a nebolo celkom jasné kde sme, kam máme ísť a kde vlastne je budova stanice. Nemám ani fotku. Som nevedela, že už sme tam.
Megahipsterské neviemčo v Bukurešťi
Chceli sme ísť aj na záchod, prípadne si kúpiť raňajky, ale nemohli sme nájsť bankomat. V Rumunku je totiž zas iná mena a potrebovali sme si vymeniť (1 euro je cca 4,5 Lei). Tak sme sa s prázdnymi žalúdkami a plnými mechúrmi vybrali do mesta.
Len tak mimochodom, bankovy sú plastové.
Bukurešť inak vyzerá celkom v pohode, žiadna pohroma ani žiadne pofidérne indivíduá (aj v tomto stále vedie Bulharsko). A napríklad pri Bulharsku a Macedónsku konečne krajina, kde majú moju banku s výberom z bankomatu bez poplatkov (napriek tomu mi to 1,3 eur z nejakého záhadného dôvodu z účtu stiahli). Mali sme tu len pár hodín, kým sme mali ísť na vlak do Transylvánie – kde je ten slávny hrad. Jediné čo sme stihli bolo nájsť bankomat, zablúdiť, najesť sa v asi najluxusnejšej reštaurácii v Bukurešti (samozrejme omylom) a dostať sa na vlakovú stanicu.
Toto je ževraj tradičné jedlo. Samozrejme som už zabudla ako sa volalo. Mleté mäso zabalené v kapuste podávané s polentou – kukuričkou kašou. Bolo to chutné. Tá ich polenta mi prišla trocha bez chuti, ale v pohode. No... zemiaková kaša je lepšia.
Pohľad zpred hostela
V Transylvánii sme bývali v mestečku, alebo skôr dedine Bran. Rumunsko mi v porovnaní s Bulharskom a Macedónskom asi najviac pripomínalo Slovensko. V mestách paneláky, na dedinách krásna príroda a podobné domčeky. Ubytovali nás v hosteli. O izbu sme sa delili s Domenicom. Talian, ktorý voľakedy absolvoval erasmus v Rumunsku v Temešvári a poznal ľudí. Ževraj je tá Halloweenska party epická a nemohol si ju nechať újsť.
Musím skonštatovať, že Rumunská príroda je fakt nádherná. Určite sem chcem ísť niekedy na dáku ľahšiu turistiku. A okrem toho... tiež tu majú dobré jedlo a je tu lacno. Lacno nebolo iba v obchode pod naším hostelom. Teta predavačka pred naším príchodom evidentne rýchlo zoštovrnásobila ceny v obchode tak, že to lacné Rumunsko bolo zrazu drahé, hlavne alkohol. Teta vedela čo robí.
Prvý večer v Brane sme mali spoločnú večeru. Všetci erasmáci, neerasmáci aj organizátori. Proste účastníci zájazdu. Bolo to v obrovskej miestnosti, vyzeralo to celkom historicky, s drevenými trámami a tak. Ostatne, muselo to pojať dobrých 700 až 1000. Sedeli sme za okrúhlymi stolmi. Naša partia, dve Kórejky, Parížan, dve Ukrajinky a Nemec. Téma večera bola „flag party“ takže sme každý mali na tvári nakreslenú vlajku. Trapas, lebo som nespoznala ukrajinskú. Ale ako obranu mám že to mali fakt čudne nakreslené. A tie naše slovenské... tak tie vyzerali ako všetko len nie naša vlajka. S tými farbami bolo fakt umenie nakresliť slovenský znak. Neskôr som zistila, že to ani neboli farby na tvár. Keď som si prečítala nápis „permanent marker“ už som tušila, že celý víkend budem po Rumunsku pobehovať s bielo modro červenou machuľou na ksichte. Na večeru sme mali tradičné rumunské jedlo. Ako naschvál, to isté ako sme si len pár hodín predtým objednali v reštaurácii. A dostali sme aj víno, čo som nečakala. Predsa len to bolo niečo ako „školská“ akcia. A najviac ma zaujali pripravené popolníky na každom stole. Ochrana nefajčiarov nula bodov. Ostatne ako všade tu východne/južne.
Následne sme sa presunuli na party číslo jedna – flag party. Nikomu v zásade nešlo o žiadne vlajky ani krajiny, väčšina účastníkov sa skôr zaujímala o tekuté pôžitky podávané na bare. Niektorí začali party už predčasne. Po ceste prenajatým autobusom sme robili asi každé tri minúty prestávku. Akási slečna začala grcať ešte predtým, ako sme dorazili na party. Amatéri. Ale organizátori boli vybavení. Všade pripravené igelitové vrecká. Vidno že to nerobili prvý krát.
Ja ako nesmierne zodpovedná osoba som sa pobrala domov ešte pred záverečnou. Aj keď išlo mi skorej o to, aby som nebola rozbitá na hlavnú party, ktorá mala byť nasledujúci deň. Na Draculovom hrade presne na Halloween.
Povedala by som, že Hollywood bol asi prvý (viď nápis na kopci). Toto nebolo jediné miesto. Celkom sme to nepochopili.
Nasledujúci deň sme išli do mesta Brašov. Veľmi pekné, historické, aj hrad majú. Organizácia nebola bohvie čo, ale keď si zoberiem fakt, že nás tam bolo niekoľko stoviek a ľudia prišli prevažne kvôli party a nie kvôli pamiatkam a prírode, tak to v zásade ušlo. Quest na magnetky bol veľmi náročný, lebo tu toľko turistov asi nie je a magnetky nikde nemali. Obehli sme mesto, hrad a išli naspať. Po ceste autobusom všetci zaspali.
Aj takúto fazuľovú polievku v bochníku tu mali. Nedalo sa to zjesť celé.
Nadišiel večer dlho očakávanej party. Ja som svoju masku v zásade odflákla. Niektorí sa s tým ale fakt vyhrali a doteraz sa pri myšlienke na niektoré skvosty strhávam zo sna. Najprv sme mali prehliadku hradu a potom sa začalo žúrovať. Party nebola vo vnútri hradu, ale pod ním vo veľkom stane. Bolo to troška sklamanie ale v zásade to bol dobrý nápad. Jednak tie priestory hradu by na to neboli stavané a po druhé.. zavrite tisíc ožratých erasmákov do kultúrnej historickej pamiatky. Radšej nie.
Takéto party sú fajn, raz za čas. Ja už mám tak na rok postarané.
Rasnov
Na druhý deň bol deň rozbitých opíc. Mali sme akože prehliadku mesta a hradu, ale bolo to voliteľné. Skoro nikto tam nešiel. Všetci dospávali opicu. Poobede sa išlo na hrad Rasnov. Tiež veľmi pekný, ale bolo tam hrozne veľa ľudí a boli sme tam príliš dlho. Nebolo tam toho zas toľko čo pozerať.
Tretí večer bola ďalšia party. Tam už som z pudu sebazáchovy radšej nešla. A nebola som jediná. Tri takéto akcie za tri dni je celkom silný kaliber. O druhej v noci sme za zobudili na čudné zvuky. To nám doniesli nášho spolubývajúceho. Totálne na mol, nevedel ani sedieť. Bol to celkom veľký chalan a nevedeli s ním pohnúť. Potom sme vyliezli z postelí a nejako sme ho spoločnými silami prepravili zo záchoda do postele. Chlapec sa ráno zobudil, nič si nepamätal. Hovoril že nechápe ako sa mu to stalo, že toho toľko nevypil. Lenže on ťahal každú jednu party až do rána, tak mu asi ani veľa nebolo treba. Ale inak to bol sympaťák.
Naša izba v Brane. Nikdy nechápem, načo v takýchto zariadeniach dávajú televízor.
Po raňajkách nás autobus doviezol na vlak. Odtiaľ sme šli znova do Bukurešti. Ako medzipristátie sme si tam ešte zabookovali hostel, aby sme stihli poriadne popozerať aj hlavné mesto, keď už sme tade mali cestu.
Denník
Komentuj
Komenty k blogu
1
tatianka
14. 11.novembra 2015 20:16
to rumunské jedlo sa volá sarmale a polentu volajú mamaliga
Napíš svoj komentár