Všetko to začalo pivom. Ešte na začiatku pobytu si bol náš Francúz kúpiť belgické pivo. Predavač bol zhodou náhod tiež Francúz. A poznal ďalšieho Francúza. A niekto z nich prenajímal autá. Za dobrú cenu.
Prišiel deň, kedy sme mali ísť na obhliadku mestečka Bratsigovo kvôli predmetu zo školy. Aby sme spoznali lokalitu. Bol to mierny zapadákov, dni jeho slávy skončili pravdepodobne s revolúciou. Účelom predmetu je vymyslieť niečo, čo by tam vrátilo život. Abrakadabra.
Bratsigovo. Veľmi pekné historické mestečko. Len troška mesto duchov, svietil ani nie každý piaty dom.
Ľudia na dedine a v malých mestách sú oveľa družnejšie tvory. Svedčí o tom aj tento záchod.
Prvým dôkazom že sa skutočne jedná o zapadákov bol fakt, že doprava z hlavného mesta bola na tri prestupy a asi na 7 hodín. Profesor nám hovoril, že je dobré to absolvovať, aby sme na vlastnej koži zakúsili, ako ťažko sa tam dostať. A tak sme si prenajali auto.
Na rozdiel od car rentals na letisku, poločierny francúzsky car rental nám auto doviezol na adresu, akú sme si určili. Zmluva bola písaná na mňa, nakoľko som bola šofér. Dobrovoľne som sa prihlásia naivne dúfajúc, že po skúsenosti s šoférovaním v taliansku už nič horšie v Európe byť nemôže.
Keď som si prečítala zmluvu, hneď mi bolo jasné, prečo je to lacnejšie. Neuvádzala sa tam totiž cena prenájmu, iba výška zálohy ktorú sme zložili. Cena bola evidentne flexibilná a išla asi rovno majiteľovi do vrecka. Čo nám bolo úprimne jedno, keďže sme mali prenájom asi za štvrtinovú cenu.
Naším partnerom na cestách sa stalo zelené mitsubishi, ktoré podobne ako Bratsigovo, malo svoje dni slávy už za sebou. Dostali sme ho so štvrtkou nádrže s tým, že ho tak máme aj vrátiť. Lebo ževraj keď to predtým robili normálne (odovzdali plnú a vrátila sa im plná), ľudia tam miesto benzínu liali vodu a podobné invencie, takže motor mohol ísť rovno do šrotu. Naša zelená strela bola však veľmi podivná. Na karosérii mala napísaný diesel, ale jazdila na 95ku. Usúdila som, že jej pravdepobodne vymenili motor za nejaký z novšieho auta. Na také staré auto to celkom dobre a hlavne potichu šlapalo. Znepokojujúcim faktorom bolo však to, že malo podozrivo málo najazdených kilometrov a som presvedčená o tom, že neukazovalo správne rýchlosť.
Naše zelené Mitsubishi počas cikpauzy na pofidérnej pumpe
Naložili sme sa a vydali na cestu. Prvý úkaz bol semafór. Križovatka do kríža, 4x4 pruhy, dva na každý smer. Bol tam iba obyčajný guľatý, žiadne šípky. To samozrejme v prípade jazdy priamo alebo odbočovaní doprava problém nebol. My sme samozrejme chceli odbočiť doľava. V praxi to vyzeralo tak, že na jednu zelenú sa doľava dostali asi tak tri autá, zatiaľ čo rovno aspoň 20.
Úspešne sme na tretiu zelenú odbočili vľavo vydali sa smerom na diaľnicu. Značenie bolo samozrejme na bulharský štýl, ale mala som dobrú navigátorku s gps-kou v ruke. Druhý úkaz sme stretli ešte stále v Sofii. Opravovali cestu. Nikde nebolo nič označené, žiadne smery obchádzania alebo šípky. Takže sme spolu s ostatnými autami jazdili striedavo na novej ceste, v prípade potreby obehli parný valec cez asi 10cm vysoký schodík na odfrézovanej ceste, a zasa nabehli na nový asfalt.
Vydýchla som si, keď sme sa konečne ocitli na diaľnici. Kvalita celkom v pohode, podobná ako naša R1, na niektorých miestach možno trocha zaplátaná. Po asi hodine cesty sme sa začali blížiť k nášmu exitu. Dva kilometre... kilometer... päťsto metrov... a hovno. Asi sto metrov pred zjazdom z diaľnice opäť opravovali cestu a odklonilo nás to do pruhu v protismere. Také niečo že cedule s upozornením o zmene premávky tu asi neuznávajú.
Z diaľnice sme zišli nasledujúcim exitom. Po ceste cez dediny sme objavovali bulharské vidiecke verzie Luníku IX. Mnohokrát sme na ceste častejšie stretli koč s koňom so zazerajúcimi spoluobčanmi ako auto.
Účastníci cestnej premávky 2015
Nasledovala veľmi pekná, avšak mierne vibračná cesta. Pomaly som začala chápať, prečo je rozdiel, keď si človek kúpi ojazdené auto z Nemecka ako z „regiónov drncavých ciest“.
Sme sa pekne ponatriasali. A že devedasiatka.
Nikdy nekončiacim zdrojom údivu boli dopravné značky. Zväčša absurdne rozmiestnené nezmyselné značky týkajúce sa rýchlosti, zákrut, nebezpečenstva a podobne. Napríklad sme išli cez serpentíny. Miestami sme zdolávali až takmer 360 stupňové zákruty. Potom na konci cesty, pred poslednou, veľmi miernou pravotočivou zákrutou bola značka „pozor ostrá zákruta“. Ja sa ani nečudujem, že tu to značenie nikto nedodržiava. Je fakt totálne odveci.
Už som si myslela, že som sa pomaly aklimatizovala na bulharské šoférske prostredie. Potom prišla noc. Viezli sme sa neosvetlenou cestou v nejakej bezmennej dedine, keď zrazu vďaka svetlu z oproti idúceho auta, sa asi 10 metrov predomnou zjavili dve čierne siluety polosplašených koní. Ako z hororu. Ešte im z papule visela uzda, ako sa pravdepodobne odtrhli z nejakého koča alebo odkiaľ. Som nadskočila asi 15 cm a dupla na brzdu. By nám tak chýbalo mať v kabíne dva kone.
Týmto hipoterapickým zážitkom sa však naše nočné dobrodružstvo neskončilo. Zo zákruty na nás vyletel autobus, ktorý si to rezal v protismere. Musela som autom vybehnúť dolu z cesty, aby sme sa nezrazili. Mám pocit, že sa mi čoskoro na hlave objavia prvé šediny.
Ďalej sa ukázalo, že tu pravdepodobne nie je zvykom vypínať diaľkové svetlá keď oproti vám ide auto. Prípadne najlepší moment, kedy si ich oprotiidúci vodič zapne je, keď sa nachádza 20m pred vaším autom. Každým druhým autom (niektorí si tie diaľkové aj vypli) som absolvovala také tie tri slepé sekundy, kedy nevidíte ani prd a dúfate, že cesta pred vami je rovná a prázdna a vy na nej úspešne ostanete.
Ale výlet stál za to, jaskyňa Prohodna bola úchvatná
Ostali sme. Okúsili sme však niečo ešte lepšie. Keď sme na ďalší deň ráno vyrážali, mohlo nás napadnúť, že tá pekná dvojitá dúha na oblohe neveští nič dobré. Po výlete v jaskyni Prohodna sme sa opäť ocitli v noci. A ako ráno naznačovala dúha, začalo pekne liať. Zmoknutí sme sadli do auta. Do minúty sme mali okná zaparenejšie ako mal Leonardo a Kate v ťuťumuťu kabíne na Titanicu. K môjmu všeobecnému nepokoju z počasia sa pridal fakt, že sme nevedeli zapnúť klimatizáciu, takže som videla ako po fľaši rakije a troch dávkach LSD. Každé dve minúty sme museli zastať a utierať okno vreckovkou. Keď som povedala, že toto sa nedá a musíme niekde počkať kým prestane pršať, lebo sa vysypeme v najbližšom jarku ukázalo sa, že sme retardovaní a klimatizácia funguje. Len sme ju nesprávne zapínali. Teda som konečne začala vidieť aj keď v aute zažala byť riadna zima. A my zmoknuté kurčatá, takže komfort nula bodov.
Takto sme išli cez bulharské serpentíny v ešte len začínajúcom daždi. Asi také zlé ako naše cesty na Spiši – 50 odtieňov šedej a nikto nevie, čo je originálna cesta a čo záplata.
V taktomto počasí sme si to rezali cez okreskové, už len mierne serpentíny. Keďže počasie bolo aké bolo, išla som len maximálnou povolenou rýchlosťou. Samozrejme k pohoršeniu ostatných účastníkov premávky. Jeden kamión to už nevydržal a pekne ma, celý čas s rukou na klaksóne, obehol a postupne zmizol v diaľke a tme.
Samozrejme sme sa po ceste nevyhli ani predbiehaniu z prava po krajnici, občasnému trúbeniu na ktovie koho, a ťahačom, ktorí sa bez nákladu cítili ako formule.
Tak sme si povedali, že ako sú Bulhari milí, ochotní a priateľskí, takí sú hrozní šoféri. Momentom sadnutia si to auta sa menia na nervózne agresívne tvory milujúce klaksón, hlasnú hudbu a diaľkové svetlá. Samozrejme neuznávajú smerovky, jazdia dvojnásobnou rýchlosťou ako je na ceduli a predbiehajú všade kde a kade sa dá. Niečo podobné ako Frodo v pánovi prsteňov. Bol to maličký milučký hobit, ale akonáhle si zavesil na krk prsteň, chcel všetkých zlikvidovať.
Denník
Komentuj
2 komenty k blogu
1
laurikaaa
2. 12.decembra 2015 23:13
Super blog, som rada, že som si ho mohla prečítať. Dobré čítaníčko
Napíš svoj komentár